Tí, ktorí mali to šťastie...
Gratulujem!!!Nám všetkým, ktorí máme medzi 25. až 50. rokom...
Podľa dnešných pravidiel, zákazov a príkazov by sme my, deti narodené v päťdesiatych až osemdesiatych rokoch nemali šancu do dnes prežiť.
Naše postieľky boli maľované farbou, ktorá obsahovala olovo. nemali sme žiadne bezpečné fľaštičky na medecínu. Žiadne poistky na dvere, okná... a keď sme išli na bicykli alebo kolobežke, nemali sme prilby. Pili sme obyčajnú vodu z hadice(niekedy i z potoka) a nie z fliaš. Jedli sme chlieb s bravčovou masťou a cibuľou, pravé maslo plné tukov, pili sme malinovky plné cukru a predsa sme neboli tuční a obézni, pretože sme stále lietali niekde vonku. Z jednej fľaše nás obyčajne pilo niekoľko, ale všetci sme to v zdraví prežili... Niekoľko dní sme sa morili a stavali káry zo starých nepotrebných vecí, spúšťali sme sa z kopca, len aby sme prišli na to, že sme tam zabudli urobiť brzdu. Až po niekoľkých pristátiach v priekope sme ju tam domontovali. Zavčasu ráno sme vstávali a hneď po raňajkách sme sa chodili von hrať (v zime, v lete) a prišli sme domov len keď sa začalo stmievať. Rodičia si veľakrát užili riadne nervy, ale mobily neexistovali, takže nebolo kam volať...Nemali sme žiadne Playstation, Nintendo eller box – vlastne ani žiadne televízne hry, žiadnych 99 televíznych kanálov, žiadny surround-sound, počítač,chatrooms a internet.
Mali sme ale spústu kamarátov, ktorí sa nám nezunovali, stále sme s nimi boli vonku stále sme mali čo robiť a nepoznali sme nudu. Spadli sme zo stromu, vyrazili sme si zuby, porezali sme sa, zlomili si ruku, či nohu, ale nikto nebol kvôli týmto úrazom žalovaný. Boli to úrazy a na vine sme si boli vždy my sami. Bili sme sa, mali sme modriny, ale naučili sme sa cez to preniesť. Našli sme si hru z neuveriteľných veí. Papeky ,guličky, lúčne koníky, kotúľka od nití, to všetko boli naše perfektné hračky. Keď sa nám nechcelo ísť domov, pokojne sme sa napchali černicami, ktoré rástli na medzi alebo sme si pod koreňom chytili rybu alebo raka. Zajedli sme to šťaveľom z lúky. Aj keď nás varovali, v kríkoch sme si nikdy nevypichli oko. Mali sme voľnosť a zodpovednosť, naučili sme sa správať a poradiť si...
Ešte raz Vám blahoželám lebo ste mali možnosť žiť ako ozajstné dieťa
autor: neznámy
Komentáre
som
ELL...nádhera ...Dakujem aj Tebe aj neznámemu autorovi .
Dobrú noc:))
jo ..
toto poznam :)
aj ja som stastny ze som mal tu cest prezit skutocne detstvo
aj ja som tak žila