realita-muzika-fakty

     Mary uchvátil nový ošiaľ. Zariadila všetko potrebné a začala pracovať. A zariadzovala bez Marošovej pomoci. A zvládla to. Bol to neskutočný pocit,keď sedela vo svojej novozariadenej útulnej kancelárii. Každý ju za jej zariadenie chválil.A ona rozmýšlala nad tým,či nemala byť radšej interierovou navrharkou. Ale..Kto by si už u nich v meste nechal radiť do zariadzovania bytu? Asi nikto..A tak je nútená ostať tam,kde je..Napriek obrovským pochybnostiam..Napriek obave,nejakému šiestemu zmyslu,ktorý jej našepkával,že tade cesta nevedie..Mary bojovala..A bojovala hlavne kvôli Marošovi..Pretože strašne túžila počuť od neho slovíčka chvály...uznania..pochopenia..Ešte stále ju triaslo pri spomienke na poslednú hádku..Na to mnozstvo chladu v jeho očiach..Na toho úplne cudzieho chlapa...Triaslo ju odporom,ale premáhala sa..

- "Mary..Kedy pôjdeš k tým účtovníkom sa pýtať o robotu?" - celá tá hadka začala touto nevinnou vetou.
- "Už nepôjdem.." - odpovedala Mary neprerušujúc umývanie riadu.
- "Čooo? " - nechápal Maroš. - "To do kedy ťa mám živiť?" - Mary cítila prudky nával nevôle. Keby sa neovládala,tak ten nôž,čo mala v ruke po ňom hodí.
- "Dokiaľ budem nosiť tvoje priezvisko.." - odpovedala Mary ticho,ale Maroš počul. Vzblkol ako vecheť slamy. Spustil príval slov,ktoré Mary síce ešte stale boleli,ale už dávno ich prestala vnímať. Doumývala riad a utierajúc si ruky mu riekla..
- "Kanceláriu už mam hotovu..Od prvého otváram..Inak..Už som urobila zopár zmlúv.." - položila utierku a z peňaženky vytiahla asi pätnásť tisíc,ktoré mu hodila na stôl..Maroš nechápal..Prekvapenie nebolo hrané..
- "To si sa ani neporadila?..Čo si ty myslíš?..Že robíš dobre? - Maroš vyzeral nepríčetne..Ale Mary mala všetkého po krk..
- "Myslím..Dúfam..Verím..Keď som sa chcela radiť,povedal si,že ťa to nezaujíma..Je mi lúto,že som v takomto životnom rozhodnutí figurovala sama..Vydavala som sa,aby som mala v mužovi podporu..Ale mám v ňom len kameň..Kameň,čo ma ťaží.." - povedala Mary so slzami v očiach,ale pevne..
- "Odkiaľ si vzala peniaze?..Na zariadenie? " - opýtal sa Maroš hlúpo..Mary na neho chvíľu hľadela a potláčala chuť vmietnuť mu do tváre,že si ich zarobila vlastným telom..Veľmi..veľmi mu chcela ubížiť..Aspoň z polovice tak,ako on jej..
Ale vedela,že je to nemožné..Ten chlap ma namiesto srdca kameň..A ak nemá,tak práve okolo neho kamennú stenu postavil..A Mary tentokrát nemala chuť ju búrať.
- "Vzala som..Firma mi dala pôžičku..Bezúročnu..Splatím si.." - Mary stále bola pevná..Možno sa aj Marošovi zdala iná..Možno takú Mary nepoznal..Ale nech spoznáva..Mary pochopila,že všetko bude musieť zvládnuť sama..Už dávno to pochopila..A tak musela byť silnou a tvrdou..Lebo inak by to isto nezvládla..
- "Tak odomňa žiadne prachy nečakaj..Na tvoje podnikanie nedostaneš ani korunu.." - Marošovi z oči sršali ľadové stružiny..Mary striaslo..- "Tvoje podnikanie ide mimo mňa..Počuješ?..Ani korunu..A som veľmi veľmi zvedavý,ako toto zvládneš.." - a aby nebolo všetkého dosť,vzal peniaze zo stola a hodil ich Mary so slovami..
- "A túto žobračenku si nechaj.."
Mary vyskočila z kresla s maximalnou chuťou dať mu po papuli..Neurobila to..Nechala peniaze bez povšimnutia ležať tam,kde sa rozsypali a s pevným pohľadom upretým do jeho oči nahodila:
- "Nič iné som ani nečakala..Od teba sa človek nedočkal nikdy ničoho,ako pohrdania..a chladu..A ja už v tomto mám jasno..Ale garantujem ti..Toto si raz budeš vyčítať..A veľmi.." - premáhala v sebe velku triašku. Nechcela ju dať najavo..Vyšla z izby a šla si lahnúť..Nie do hosťovskej. Do ich spoločnej spálne..A on nech robí,čo chce..A presne vedela,čo urobí...
     Na krivo sa usmiala,keď počula štartovať auto..Nesklamal ju..Znovu utekal. Nech..Nech ide..Raz,keď budú deti dostatočne veľké,pôjde ona..A nikto nebude vedieť kam..A Ani to,či sa vôbec vráti..
     Spálňou sa niesli zvláštne zvuky..Zvuky duseného plaču..Plaču do vankúša........