realita-muzika-fakty

A nie som na to hrdá. Ale..neviem byť iná. Môžem sa len snažiť...
A čo sa stalo?..Nie veľa, len taká maličkosť..
Napíšem..:)))

V takýto rozhorúčavený deň je mne najlepšie doma. So slniečkom sa nie veľmi kamarátim,pretože som v detstve prekonala zápal mozgových blán a pak ešte párkrát úpal. Preto mi slniečko nerobí dobre. Teda, takéto rozpálené nie. A tak dnešný deň trávim doma. V širokom bavlnenom tričku a nohavičkách..:)))Bežná sobota. Varím, periem, pečiem, upratujem, netujem.. Decká sa tmolia okolo mňa. Striedame sa pri pc. Spolu so starším budujeme mestečko,aby bolo životaschopné.. Krasoň si pustil jeho obľúbencov Pat a Mat! Všetko prebieha štandardne,keď sa zavrú do detskej a spolu tam niečo špekulujú.
Odrazu vyjde vyslanec v podobe staršieho syna a nevinne sa opýta:
- "Mamííí?"
Prevraciam oči. Mám alergiu na to ich "mamiiii?"...Zatnem zuby a reagujem.
- "Čo zase?"
- "Kde mám kufrík?"
- "A načo ti bude?"
- "Chceme si maľovať.."
Stuhla som s prachovkou v ruke. V tom momente mi prebehol mráz po chrbte. Ale..myslím si..nebudem im predsa brániť v kreatívnom rozvoji.
- "Ok. Je v spálni na skrini. Ale maľovať pôjdete vonku."
- "Nieeeeeee...My dáme pozor.." - odporoval mi Michal a ja som už mala pred očami výsledok ich maľovania. No vzdala som to, bez sily na oponentúru.
- "Budeme na balkone mami..dobre?" - ešte otázka a už ho nebolo.

Pozabudla som na nich. Variť, upratovať a venovať sa mestečku v jednej chvíli dá zabrať. Prvý vyliezol Krasoň.
- "Mami pekné?"
Pozrela som na neho a oblial ma studený pot. Z obrázka stekala farebna voda.
- "Choď si to dať vysušiť.." - povedala som mu s rastúcou nervozitou..
Tak vyšiel Michal.
- "Pozri mami, pre teba.." - ukazuje mi namaľované srdiečko. Steká z neho voda.
- "Špiníš mi tu.." - zrúkla som na neho s výbuchom mojej rastúcej nervozity..
V mojom dieťati sa zmiešal smutok s hnevom.
- "Som myslel,že sa potešíš.." - a tresol za sebou dvermi..
Zamrzelo ma. Na moment.
Vyšla som za nimi na balkon s túžbou vystískať ich a pochváliť. Pri pohľade na špinavú podlahu,rámy balkonových dverí a stien ma tá túžba prešla. Musela som sa veľmi premáhať,aby som to neriešila inak. Ticho som pošepkala:
- "Choďte von!"
Neprotestovali..Vedeli,že keď mama šepká je to horšie,ako zlé...