realita-muzika-fakty

Marek sa netrpezlivo prechádzal po chodbe Matričného úradu. Monika sedela pokojne v kresle a pozorovala Mareka. Hlavou sa jej preháňalo toľko myšlienok,že nebola schopná zamerať sa ani na jednu z nich a definovať ju. Vo všeobecnosti vedela,že pred očami má muža, s ktorým chce prežiť život za každých okolností. A že to nebude bez bolestí, problémov a prekážok, to vedela tiež. No bola pripravená ich znášať. Kvôli Marekovi určite.

- Kde je tak dlho? - Marek ju svojou otázkou vytrhol zo zamyslenia.
- Upokoj sa. Určite príde. Len ju niečo zdržalo. - snažila sa ho upokojiť slovom a aj úsmevom.
- Len aby. Som trošku nervózny. - povedal Marek trošku zbytočne. Monika jeho nervozitu cítila. Sťažka sa postavila a podišla k nemu. Objala ho okolo pása a hlavu mu oprela o jeho hruď. Marek automaticky ovinul svoje ruky akolo jej tela. Takto v objatí čakali na Ivanu.

- Ale..ale.. Kohože tu nevidím. Naše hrdličky.. - ozval sa ženský hlas poznačený značnou dávkou ironie, kdesi spoza Monikinho chrbta. Marekovo objatie povolilo.
- Inga.. Čo tu robíš? - opýtal sa neveriaco a očami pobádal svoju bývalu manželku k odpovedi.
- No čo asi, Marečku, sa dá robiť na Matrike? Mám tu nejaké vybavovačky. A vy? Idete pre sobášny list? - neodpustila si Inga štipľavú poznámku.
- Nie.. To nie.. - Monika pobadala zmenu v Marekovom hlase. Počula tam istotu a hrdosť. Pustila ho a otočila sa tvárou k tej,ktorá mu toľko ublížila. Tú reakciu si predsa nemôže nechať ujsť.
- My si ideme pre rodný list môjho syna. - povedal Marek očakávajúc najhoršie.
Inga chvíľu stála bez slova. Potom sa zhlboka nadýchla a znovu vyfučala ako nafukovacia bábika,ktorú práve prepichli.
- Syna? Akého syna? - opýtala sa zneistená tým,čo práve počula.
Odpovedať už jej nikto nestihol. Marek s Monikou obrátili pozornosť na prichádzajúcu Ivanu a Patrika.
- Prepáč Inga, musíme ísť. - prehodil Marek smerom k svojej exmanželke a pobral sa k Ivane.
- Marek? - zakričala za ním Inga. - Pýtala som sa,akého syna. - panovačnosť sa jej do hlasu vrátila.

Marek s Monikou stuhli v obavách z nasledujúceho. Ivana tiež zaregistrovala Inginu otázku. Poznali sa dosť dobre na to,aby všetci vedeli,že toto nedopadne dobre. No ani jeden nevedel,ako celú stiuáciu zvrátiť.
- Ahoj Inga. - pozdravila ju Ivana.
- Ahoj. A ty sa tu kde berieš? Bola by to veľká náhoda,keby sme tu všetci niečo vybavovali takto v jeden deň. - prehodila Inga ledabolo.
- My sme tu spolu. - povedal Marek a chytil Ivanu okolo pliec.
- Spolu? - nechápala Inga.
- Áno, spolu. - potvrdila Ivana. - Idem dať zapísať Mareka ako otca do rodného listu jeho syna.
- Čože? - zachripela Inga a chvíľu to vyzeralo,že odpadne.
- Áno Inga. Ivana pred desiatimi rokmi porodila moje dieťa. Je to chlapec. A chcem si ho zobrať do výchovy. - potvrdil to Marek s narastajúcimi obavami.
- Čo? Ty máš decko s najväčšou defkou z okolia? - pohrdanie v jej hlase sa nedalo prehliadnuť nikomu zo zúčastnených. Lenže.. Všetci zúčastnení poznali pravdu, len Inga nie.
Napätie vo vestibule sa dalo krájať. Každý čakal na reakciu toho druhého. Napokon prehovorila ako prvá Ivana.
- Vieš Inga. Od iného by sa ma to dotklo. Od teba ani najmenej. - po tomto sa otočila Inge chrbtom naznačujúc jej,že celá debata skončila. Usmiala sa na Mareka, pohladila po líci a nahlas povedala:
- Tak poďme, ocko.. - a so širokým úsmevom na perách vykročila smerom k dverám, za ktorými zmení osud svojho syna.