realita-muzika-fakty

Patrik sa od Ivany už neodtrhol. Konečne si získal jej plnú dôveru. Konečne sa mohli bez obáv rozprávať. Bez strachu z jej reakcie. Dovolila mu nahliadnuť do každého zákutia jej duše. A on zahladzoval to,čo nebolo hladké. Snažil sa. Jeho profesia mu to len uľahčovala, aj keď oficiálne požiadal o zmenu lekára pre Ivanu. Zveril ju do rúk svojmu služobne staršiemu kolegovi,ktorému úplne dôveroval. Nemohol si ju ako pacientu nechať. Nebolo by to etické.

No Ivana jeho pacientkou neprestala byť. Odmietla akceptovať,že sa to nemá. Mala dôveru v Patrika a tak Patrikovi povedala viac,ako svojmu terapeutovi. Nikomu to nevadilo a tak sa Patrik ďalej podieľal na Ivaninom psychickom zdraví. Všetko šlo ako po masle až kým sa Ivana nedozvedela,že bude prepustená do domáceho liečenia. Odrazu dostala strach.

- Ivana, čoho sa bojíš? - snažil sa zistiť Patrik.
- Že príde a znovu to urobí. - povedala Ivana ticho.
- Kto? - nechápal Patrik.
- On - povedala Ivana a to bolo všetko,čo z nej dostal. Uprela svoj nebovomodrý pohľad do neznáma a bolo po rozhovore.

Patrik bol z jej stavu zúfalý. Nechápal to. NIčomu nerozumel. Každý chcel ísť domov, len Ivana sa bála. Premýšľal čo urobiť. Najradšej by si ju nasťahoval k sebe a chránil ju, ale.. Čo by na to povedali ľudia? Ako by to vplývalo na jeho dobré profesionálne meno? Patrik si kládol množstvo otázok. A odrazu prišla odpoveď. Odrazu to vedel. Celkom isto a celkom jasne. Záleží vôbec na jeho mene? Záleží na mienke iných? Nie.. Na jeho svedomí záleží. A jeho svedomie mu nedovoľuje nechať Ivanu bez pomoci.

Patrik nezaváhal a pobral sa za ňou.
- Ivanka? - prisadol si k nej na sedačku,kde sedela s nohami zloženými pod seba. - Mám nápad.
Pomaly na neho pozrela a silene sa usmiala.
- Ja nechcem ísť domov. - povedala ticho.
- Nepôjdeš domov, ak nechceš. Môžeš ísť ku mne. Mám veľký byt. Trojizbák. Niekedy počas štúdii som tam žil so spolužiakom. On odišiel do zahraničia, ja som si ten byt odkúpil. Budeš mať vlastnú izbu, svoje súkromie a mňa za stenou, keby si ma potrebovala. Čo ty na to? - Patrik horel nedočkavosťou.
Ivana bola  prekvapená a ohúrená.
- A to len tak? - opýtala sa overujúc si vážnosť jeho slov. - Len tak sa mám k tebe nasťahovať?
- Dobre.. Chápem. - Patrik ju gestom umlčal. - Môžeš mi platiť nájomné.. - usmial sa na ňu naširoko.
Ivana nechápala. Stále nedala najavo žiadnu reakciu. Ani pozitívnu,ani negatívnu..
- No taak! - zdá sa ti to zlý nápad?
- Nie.. to nie. Ale.. mám otázku. - pošepla Ivana stále sa tváriac vážne.
- Pýtaj sa. - zvážnel aj Patrik.
- A môžem s tebou aj spať, keď to budem potrebovať? - Ivane mykalo kútikmi úst.
Patrik sa nadýchol, naprázdno preglgol a úplne vážne, premáhajúc svoju radosť, odvetil.
- Samozrejme, to patrí k terapii..

Už to nevydržali. Rozosmiali sa šialeným smiechom hodným dvoch mladých ľudí,čo v sebe našli toho druhého.



Cestičky života