realita-muzika-fakty

Patrik nemohol uveriť tomu,že to urobila. Sledujúc,ako jej sadrujú nohu, premýšľal nad jej dôvodmi skočiť. Myslel si,že mu dôveruje. Odrazu zistil,že sa ho bojí. Vedel,čo to znamená. Už ju viac nemôže liečiť. Už viac nemôže byť jeho pacientkou. Ale niet tej sily,čo by ho donútila nebyť jej priateľom. Veď predsa.. Mal ju rád. Oveľa radšej,ako pacientku, dokonca aj ako priateľku.

- Hotovo, pán kolega. - povedal mu doktor a Patrik sa zdvihol zo stoličky. Ivanu previezli na izbu a on šiel samozrejme s ňou. Chcel počkať,až sa preberie z tranzu navodeného upokojujúcimi injekciami. Sadol si do kresla vedľa jej postele a díval sa na ňu zahlbený do vlastných myšlienok. Možno aj na chvíľu zdriemol, sám nevedel. Prebral sa až keď bolo riadne šero v izbe. Poriadne nevidel nič. Len jej oči,doširoka otvorené a dívajúce sa na neho, svietili jasne.
- Ahoj - zašepkala mu zachrípnutým hlasom.
- Ivana, už dlho si hore? Ako sa cítiš? - vyskočil Patrik z kresla.
- Ako po páde z prvého poschodia - usmiala sa Ivana krivým úsmevom. - Vidíš, ani zabiť sa neviem.
- Ivana.. Prosím.. - Patrik prosil aj očami upretými na ňu.
- Viem, viem..už si dám pozor na reči.. - stále sa usmievala.
- Povieš mi aj, prečo si to vlastne urobila? - opýtal sa Patrik.
Zmena na Ivaninej tvári ho prekvapila. Úsmev zmizol, črty stvrdli.
- Nevieš to? Pán psychológ a netuší, čo ma tak rozčertilo? - jej slová bodali.
- Nie.. Neviem. Povieš mi to? - Patrik vedel,že musí byť trpezlivý.
Ivana sa na neho chvíľu nenávistne dívala. Potom precedila medzi zuby.
- Si taký ako všetci ostatní. Nejde ti o iné, len ma pretiahnuť, že?
Patrik zalapal po dychu.
- Toto nemôžeš myslieť vážne! - povedal jej nie pokojné. - Ako si na také niečo prišla?
- Videla som to, šiel si sa ma dotýkať.. - Ivana bola tvrdohlavá, presvedčená o svojej pravde.
- Ivana, šiel som ťa objať, upokojiť. Nie každé objatie znamená sex. Také niečo nevieš? - rozprával sa s ňou ako s päťročným dievčatkom.
- Nie, neviem.. - jej odpoveď ho zabolela. - Nikdy ma nikto neobjímal len tak..
Patrik to už nevdržal. Zobral ju do svojho náručia a svoje slzy ukryl v jej vlasoch.
- Ty moje trdlo malé. Pre takéto objatia sa z okna neskáče. Ani keď to okno je na prvom poschodí. - usmial sa cez slzy.
Odtiahol sa od nej a tvár jej zovrel do dlaní. Díval sa do jej očí a počkal,kým prestane uhýbať pohľadom aj ona.
- Ivana, ty necítiš,že mi na tebe záleží? Viac,ako na pacientke? Záleží mi na tebe,ako na žene.
Ivana stuhla.
- Ale.. Na mne nikomu nikdy nezáležalo. - pošepla.
- Neklam. Minimálne Marekovi áno. A aj Monike. A teraz mne. - pripomenul jej.

Ivana dvihla sklopený pohľad a oprela mu ho do očí.
- Patrik.. Neublížiš mi? - opýtala sa neisto.
- Nikdy. - objal ju znova. - Nikdy, počuješ? Musíš mi veriť. - šepkal jej do ucha cez záplavu blonďatých vlasov. - Odteraz nie si sama. Máš mňa. A ja budem trpezlivý. Spolu tých tvojich démonov zvládneme. Ak mi budeš pomáhať.
- Budem. Chcem.. - zachytil tichý prísľub a zároveň pocítil,ako sa mu Ivana v objatí uvoľňuje. Zalial ho nevýsovný pocit šťastia. Ešte viac ju zovrel v objatí.
- Heeeeeej...veď mi polámeš ďalšie kosti.. - smiala sa Ivana.

Aj on sa rozosmial..



Cestičky života..