realita-muzika-fakty

Ivana položila telefón na stolík. Necítila nič. Vôbec nič. Alebo cítila,len to nevedela pomenovať. V podstate bola flegmatická. No bože, tak to vie! Raz sa to musel dozvedieť. A možno je aj dobre,že sa to dozvedel teraz,keď je tu,ako keby sa s tym mala vyrovnávať potom. A bez Patrika. Pomyslenie na Patrika jej vyvolalo úsmev na pery. Áno.. Vyhľadá ho. Poradí sa s ním. Porozpráva. Má v kancelárii pohodlné kreslo. V ňom sa cíti uvoľnená. V ňom je inou,ako mimo neho. Rozhodnutie bolo pevné. Bez toho,aby sa pozrela do zrkadla vybehla z izby. O malú chvíľu už klopala na dvere jeho kancelárie.
- "Ďalej.." - zachytila výzvu a otvorila dvere. Patrik dvihol hlavu od papierov. - Ivana.. Čo ťa privádza? - opýtal sa milo a naznačil jej kreslo,aby si sadla. Vybrala si to pohodlné. To, v ktorom sa pololeží. Patrikovi to veľa napovedalo. Vstal od svojho stola a presunul sa ku kreslu, z ktorého viedol terapie. - Tak spusť - vyzval ju s úsmevom.
- Marek to už vie. Mal si pravdu. Že som sa zverila Monike veľa veci vyriešilo. Ale že sa to dozvie Marek? Neviem. Neviem,ako to hodnotiť. Bojím sa jeho reakcie. Aj keď.. Nečakám od neho lásku. Ani keby nebolo tohto by som ju nečakala. Ale bojím sa jeho nenávisti. Tá by ma zabila. - Ivana sa odmlčala ale Patrik mlčal tiež. Nakoniec to bol on,čo pretrhol ticho otázkou.
- Čo cítiš teraz k Monike. Hneváš sa na ňu?
Ivana sa zamyslela. - Nie.. Ani nie..Trošku sa ma dotklo,že zverila moje tajomstvo niekomu inému. Ale zase na druhej strane, čakala som to. Nemôžem sa na ňu hnevať za niečo,čo by som možno urobila rovnako. A okrem toho.. Urobila som jej niečo strašnejšie. Rozbila som jej manželstvo, zabila jej muža a..
- Prestaň.. - prerušil ju Patrik rázne. - Povedal som ti,že nemáš uvažovať týmto smerom. Že sa Rado zabil nebola tvoja vina,ale jeho. Šiel šialene rýchlo, nezvládol zákrutu a bolo.. A čo sa stalo predtým, tam ste boli dvaja.. Keby si ho nebola vyprovokovala ty,bola by iná.. Monika by dlho vydatou neostala. Teda.. Záležalo by na tom,ako rýchlo by na to prišla. Áno, nebolo to pekné,ani príjemné.. pre teba..
- A ak áno? - prerušila Ivana Patrika otázkou.
- Hmm.. Čo ti dával sex. Po tom všetkom. Čo si pri ňom cítila? Prežívala si to tak,ako ostátne ženy? Mala si z neho pôžitok? - Patrik sa pýtal využívajúc chvíľu Ivaninej otvorenosti.
- Cítila som pri ňom okrem bežného pôžitku aj moc. Zvrátenú moc nad mužom ako takým. Vtedy, v ten okamih splynutia som bola ja jeho paňou. Na mne záležalo. Ja som bola stredom jeho sveta. Len ja. - Ivana stíchla. V očiach sa jej zaleskli slzy. - Vlastne.. moje telo.
Patrik pochopil. Jemne jej položil ruku na koleno a ticho povedal.
- Chápem. Myslím,že na dnes stačilo. Nechceš sa prejsť v parku? - opýtal sa očakávajúc odmietnutie.
- Pôjdete so mnou? - opýtala sa a v ten moment vyzerala ako malé dievčatko.
- Rád - prisvedčil Patrik a pomohol Ivane vstať z kresla.

Ivana si rýchlymi pohybmi zopla vlasy do strapatej konti zatiaľ čo Patrik si ešte robil poriadky na stole.
- Môžeme? - opýtal sa jej a žmurkol na ňu.
- Samozrejme - usmiala sa.

Patrik mal čo robiť aby zakryl svoju túžbu. Túžbu objať túto nešťastnú ženu a chrániť ju po celý zbytok života.


Cestičky života