realita-muzika-fakty

- Jakub, vediem ti spoločnosť. - povedala pani,ktorá ho doviedla a usmiala sa na Mareka. Jakub bol prekvapený. Očakával nejaké potrestané dieťa,ale nie toto.
- Čo vyviedol? - opýtal sa s typickým úškrnom. Očividne tým sekretárku dostal do pomykova.
- No, radšej vás nechám. Jakub, buď na neho dobrý. A vám - obrátila sa na Mareka, - vám prajem pevné nervy. - úškrnula sa aj ona, prevrátila očami a opustila sklad.
Marek sa najprv poobzeral, sledovaný Jakubom. V tom tmavom priestore s vysokým stropom a vlhkosťou, sa Jakub strácal. Aj s tými vrecami zemiakov,čo mal okolo seba.
- To všetko máš očistiť? - opýtal sa so strachom z odpovede.
- Ale nie. Len budem čistiť dovtedy,kým ma niekto nevystrieda. - povedal Jakub očividne zvyknutý na túto činnosť.
- Daj, vezmem to na chvíľu za teba. - ponúkol sa Marek prisadnúc si k nemu na zaviazané vrece zemiakov.
Jakub neskrýval prekvapenie.
- Fakt? - a už mu aj podával škrabku.
- Fakt. - povedal Marek a už sa pustil do práce. - Povedz mi Jakub niečo o sebe. O tom,čo ťa baví, po čom túžiš, kam by si to chcel dotiahnuť. O svojom doterajšom živote..
- Prečo? Chcete si ma vziať? - opýtal sa Jakub priamo. Marekovi vypadla škrabka z rúk. Dvihol hlavu a pozrel Jakubovi do očí.
- A chcel by si,aby sme ťa vzali? - vrátil otázku.
Jakub váhal. Dlho.
- Sám neviem. Ísť a opäť sa vraciať, to už ma omrzelo. - Jakub stíchol. Marek mlčal tiež.
- Jakub. - prerušil Marek mlčanie. - Ak raz pôjdeš so mnou, už nikdy sa tu nevrátiš. Veríš mi?
Otázka dlho visela vo vzduchu. Len Jakubove oči prezrádzali jeho rozpoloženie. Pochybnosti a dôveru. Rovnakým dielom sa to miešalo v detských očkách,ktoré už toho toľko videli. Nakoniec sa nadýchol a vyriekol to osudné:
- Verím! Neviem prečo,ale verím.
- Tak ruku na to! - povedal Marek a natiahol špinavú ruku ponad vedro so zemiakmi. O malú chvíľku už zvieral vo svojej dlani ruku svojho syna. Bola tak malá oproti jeho, ale silná. To vycítil z toho stisku.

Marekova hruď sa naplnila láskou a hrdosťou. Láskou a hrdosťou otca. V duchu si odprisahal,že tento chlapec už nikomu inému "otec" nebude hovoriť.
Ešte nejaký čas pobudli spolu v sklade. Napätie poľavilo, rozhovor sa rozprúdil. Jakub rozosmieval Mareka a Marek Jakuba. Ich spoločný smiech počúvala za dverami jedna žena. Monika s úsmevom na perách sedela na lavičke s rukou na svojom brušku. "Budeš mať bračeka.." - šepkala pri tom a v očiach sa jej zračila nesmierna láska.