Po polhodinke písania , vzájomných úsmevov a opatrných pohľadov , i kradmých pokusov pozrieť na papier toho druhého, on povedal:
- Myslím, že na dnes stačilo, nemôžem pokračovať ďalej, lebo...
- Lebo čo?
- Lebo napíšem aj čo nemôžem . A čo napíšem, sa nedá vziať späť.
- Nie, dnes ešte nie, porozmýšľam a možno ti pošlem mailom...
- aspoň trošku, trošičku .... pozri , aké mám smutné oči ... - A vystrúhala grimasu smutného mačiatka.
- Nie, nepokúšaj, aj tak som už zašiel dosť ďaleko. Predstav si, čo by povedala moja manželka, keby nás tu našla takto osamote...
- Čo by povedala?
- Vlastne...- zamyslel sa -..vlastne asi nič. Veľmi zriedka si už máme čo povedať. Iba čo je nevyhnutné. Čokoľvek urobím, nie je dobre. Chodíme okolo seba ako pes a mačka. Každý v svojom teritóriu. –
- Radšej už pôjdem - zdvihla sa zrazu k odchodu .
Všetko v jeho vnútri sa rozozvučalo... Nechoď, ostaň, nesmieš odísť , potrebujem ťa, . ...
Ale nahlas povedal iba :
- Škoda, bolo mi s tebou dobre. Keď si tu, všetko sa mi darí. Aj tieto veršíky.
Skĺzol očami na jej postavu:
- Dnes ti to pristane ....
Ale nahlas iba:
- Ale choď, tričko a rifle?
- No a čo, veď ja tiež mám na sebe to isté, dôležité je čo je vnútri, nie iba na povrchu....a...
– Tak rád by som sa ťa dotkol, vzal ťa do náručia, pobozkal, šepkal ti do uška vyznanie, dal ti svoje srdce, všetko čo mám, ale nemôžem. Ublížil by som ti, ublížil by som všetkým okolo seba.... – skoro to povedal nahlas.
Chcela by som byť v tvojom náručí, chcela by som cítiť tvoje dotyky,hladiť tvoje ruky, cítiť tvoju škoricovú vôňu , chcela by som cítit tlkot tvojho srdca aj tvoje telo ...ale nemôžem. Bolelo by to. Veľmi. Prepáč. Odpusti mi. – skoro to povedala nahlas.
- Zajtra nemôžem, nezabudni mi poslať ten mail –
- Pošlem ti ho, večer...-
Podal jej kabát, opatrne, tak aby sa jej nedotkol. Pošteklili ho jej vlasy na tvári, obláčik vône preplával okolo neho. Všetky zmysly v ňom sa búrili, keď jej podával ruku.
- tak ahoj –
- ahoj –
-
Dlho sa za ňou díval, keď vybehla z dverí a kráčala po chodníku. Potom sa pomaly vrátil do kresla k nedopitému čaju. Opatrne odniesol šálky do kuchyne.
Prečo to takto, dočerta, musí byť? Čo by som mohol pre ňu urobiť? Rozviesť sa? Nie, to nejde, aký by to malo zmysel? Čo keď je to len krátkodobé pobláznenie? Mesiac, dva, rok. A čo potom? Rozmýšľaj chlapče. Čo získaš a čo stratíš? Dočerta.
Pustil si hudbu hlasnejšie. Pomáha to zabudnúť. Pomáha to prísť na iné myšlienky. Samota. Uprostred davu. Doma. Opäť. Ako už mnohokrát predtým. Neplakal. Zlé spomienky. Čo je toto oproti tomu?
autor: mne známy
Komentáre
Miss Ellie
Už prvá časť bola fakt dobrá...
Ďakujem za príjemné čítanie na večer ;-)
presne tak vrabčiaková, odhadla si to na chlp presne..
xxx
Ketrin..ďakujem..aj v mene autora druhej časti..:)))
tak dám prečítať
dufam,že ma nevyhlási za feministku..Matahari..:)))
chi, neboj
...ozi a si?
no a viem ja?..
ale zase..ak sa ženou rozumie ufňukané vymalované stvorenie večne sťažujuce sa na kopec problémov s nefungujucimi elektrospotrebičmi..tak to isto iste nie som.::)))
oh super čítanie.. :)