realita-muzika-fakty

Laco sa nevedel z toho šoku spamätať. Moniku poznal už dlho,ale takúto tvrdú ju ešte nezažil. Žeby ju tak zmenil sled udalostí,čo sa odohral? Žeby ju takto zmenila smrť manžela týždeň po svadbe? Alebo niečo ine? Netušil. No bol z tej zmeny riadne prekvapený.

Ťažko si vzdychol a pobral sa k pracovnému stolu. Pohár whiskey,čo si nalial tesne po Monikinom odchode, stále držal v ruke,keď internou linkou zadal príkaz svojej asistentke.
- Dáša, spojte ma prosím s pánom Holíkom.
- S pánom Holíkom? - zopakovala Dáša podstatu otázky, čo robila vždy a to Laca stále podráždilo.
- Áno, s pánom Holíkom. Ivanom Holíkom. Fotograf, spomínate si? - jeho podráždenosť bolo cítiť aj na tóne hlasu.
- Hneď to bude, pán riaditeľ. - povedala Dáša a ukončila hovor.

Laco si poriadne odpil z pohára a nechal lahodnú tekutinu páliť v ústach. Miloval ten pocit, tú chuť, lahodnosť. Telefón zazvonil. Laco prehltol a dvihol slúchadlo. Tušil,že toto nebude hovor na hlasný odposluch.
- Ahoj Ivan. Laco. - povedal ležérne do slúchadla a čakal reakciu.
- Viem,že ty. Tvoja asistentka ťa oznámila. - odvrkol Ivan a Lacovi bolo jasné,že nezabudol. - Prejdi k veci. Nemám času nazvyš.
- Tak dobre. K veci. Chcem ťa naspäť do firmy. - Laco zmlkol v očakávaní reakcie,ale tá neprichádzala. - Teda, Monika ťa chce. - dodal a znovu si odpil z pohára.
- Monika? Ona už nastúpila? Ako to? Veď má rizikové tehotenstvo. - nechápal Ivan.
- No, už nemá. Potratila. Nastúpila včera a dnes mi to už vytmavila. Vraj ťa mám presvedčiť,aby si sa vrátil. A tak sa snažím.
- Ale.. Laco. Obaja vieme,že to nejde.
- Sakra Ivan, nemôžeš zabudnúť? Kašli na to,čo bolo. Tu ide teraz o teba a aj o firmu. O niečo,čo je naše spoločné.
- Ja už nechcem,aby nás niečo spájalo. Vo firme som tichým spoločníkom. Nikto o mne nevie. A pracovať pre teba už nebudem. Teda.. s tebou.
- Chápem. Tak pracuj pre Moniku a s ňou.
- To by šlo. Ale len externe. Nechcem byť viazaný. Už nie.
- Neviaže ťa k tejto firme nič?
- Okrem srdca nič.
- Prachy nie?
- Sú prachy viac než srdce?
- Och Ivan. Tie debaty s tebou. Nikdy som im nerozumel.
- Viem.. Preto je to tak,ako to je.
Laco si povzdychol.
- Takže.. aké je tvoje rozhodnutie?  - opýtal sa, aby mohol tento rozhovor čím skôr ukončiť. Cítil sa trápne.
- Popremýšľam. S Monikou sa pracovalo fajn. A momentálne nemám toľko práce,aby som niečo nezobral navyše. Daj jej kontakt na mňa. Chcem sa s ňou stretnúť a dohodnúť detaily.
Laca to pichlo. Fakt ho chce obísť.
- Ivan.. Dúfam,že jej nepovieš o..
- O čom Laco? Že si sa pokúšal urobiť zo mňa svojho milenca? Že si ma hnusne ošahával a snažil sa ma bozkávať? V pohode buď. Nemôžem o tom povedať nikomu, musel by som hneď zvracať a ja zvraciam nerád.
- Ivan.. Ty vieš ako to bolo. Popili sme, skrátka.. Neovládol som sa. Prepáč.. Vlastne, už som sa niekoľko krát ospravedlnil. Nemôžeme na to zabudnúť?
- Hej Laco. Máš pravdu. Popili sme. Vypil som toľko,čo ty. No napriek tomu mi zostala súdnosť a zdravý rozum. Zabudnúť môžeme,ale len vtedy,keď budeme ďaleko od seba. A teraz ma ospravedlň, musím ísť zvracať.

Telefón onemel. Laco položil slúchadlo a šmaril pohár s nedopitou whiskey do kúta. Rozletel sa na tisíc malých čriepkov, no Laco to už nevnímal. Díval sa von oknom. A nepohol sa ani po tom,čo do kancelárie strčila hlavu Dáša. Vlastne, ani nevnímal, čo hovorí. Hlavu mal úplne niekde inde.

Poznanie,že ho Ivan vzrušuje, ho prekvapilo nezvyčajnou silou.