realita-muzika-fakty

Moje manželstvo je ako víno. Najprv poriadne dlho kyslo a proces kvasenia podporovala soľ mojich slz. Plakala som pre všetko. Každú ironickú a výsmešnú poznámku môjho čerstvého manžela som si odplakala. Ešte že bol viac preč,ako doma..:)))

Potom som na neho vyzrála.. Moje nervy sa po pôrode značne zaobalili tukom a ja som začala na jeho ironické poznámky hádzať moje ironické poznámky. Najviac ho vedelo odrovnať, keď som mu povedala: "M áš pravdu miláčik. Som tá najhoršia žena na svete. Do ústavu pre výchovu novomanželiek so mnou..!".. :)))

Odmenou mi bola jedna jeho veta: "S tebou sa už ani hádať neoplatí..!"

A tak sme prešli do iného levelu. Sarkazmus, cynizmus, irónia.. Niekedy zabolelo, niekedy minulo svoj cieľ.. Niekedy rozosmialo do nepríčetna a niekedy nás dohnalo do spoločnej postele za účelom iným,ako spánok..:)))

Potom prišiel veľký tresk. Presne ten veľký tresk, ktorý očisťuje. A očistil. Pochopila som ja, pochopil on. Možnosti boli dve: Buď pôjdeme od seba a budeme každý šťastný,ale zvlášť, alebo ostaneme spolu - a pre iné,ako sú deti.

Váhala som len chvíľočku. Odrazu som si to nevedela predstaviť. Byť bez neho? Bez jeho výčitiek? Bez jeho chýb? Bez jeho predností? Bez toho muža, ktorého som už tak dobre poznala?

Ostala som. Ostal aj on. No obaja sme pochopili,že to,že sme spolu, nie je samozrejmosť. Že ani jeden z nás nie je taká posera,aby nevedel odísť.. A preto sme sa začali viac o toho druhého snažiť. Hlavnou našou ponukou je smiech. Lebo smiech znamená pohodu. A tú mi obaja milujeme.

Odvolala som byt, ktorý som si prenajala a začali sme novú etapu svojho života..

Bolesti je odrazu menej..

Až...

Až sa stalo to,čo nikto neočakával. Manželská obrúčka. Po desiatich rokoch sa pripomenula bolestivo. Prst nad ňou odrazu opuchol a zmodrel. Chvíľku to vyzeralo hrozivo. Bolesť neustupovala. So slzami v očiach som sa rozhodla dať ju prestrihnúť.

Obrúčka bola hrubá. Nepodarilo sa na prvý pokus. Objednali si ma na dnes. Vraj prichystajú nejaké špeci náradie. Ktovie,čo by bolo do dnes. Ja som to nevydržala. So slzami v očiach a s modlitbou na perách, za pomoci studeného obkladu a Jaru snažila som sa asi polhodinu.

Snaha bola korunovaná úspechom.
Obrúčka je zachránená. Síce ma ryhu po pokusoch o preštiknutie,ale nech.. Bude pre výstrahu. A pre pripomienku. Že niekedy chcieť nestačí. Že treba vedieť aj ako a čím. Že manželský sľub je pevné puto. Ak obaja manželia chcú..

A v tom je tá výnimočnosť.. Ak obaja chcú. A  neváhajú pre to priniesť aj obety..