realita-muzika-fakty

Marek sa nemohol sústrediť na prácu. V myšlienkach stále odbiehal k Jakubovi. Byrokracia trvala neskutočne dlho,ale už zajtra si môže pre neho ísť. Už zajtra ho bude mať doma. Svojho syna. Stále tomu nemohol uveriť. Stále pochyboval,že sa tak stane. Jakub ho zamestnával na plný úväzok. Popri Jakubovi zabúdal na ženu,ktorú miloval. Vlastne.. miloval ju? Nevedel na túto otázku zodpovedať jednoznačne. A to ho mrzelo.

Monika bola úžasná žena. Vedel to. Len nevedel, či jej nepriviazal na krk príliš veľké bremeno. Vydala sa za neho kvôli Jakubovi. A pritom prišla o vlastné dieťa. U neho je príliš nepravdepodobné,aby ešte niekedy dieťa splodil. On svoj diel šťastia vyčerpal. Čo bude s ňou? Mareka trápila vedomosť,že Monika pravdepodobne nikdy neporodí a pritom sa bude musieť starať o syna ženy,ktorá jej v živote tak strašne ublížila. Och bože.. aké je to všetko domotané. A k tomu všetkému Ivana..

Marek nemohol tomu uveriť,ale pravda bola taká, že to,čo niekedy cítil k Ivane, zase ožívalo. Hovorí sa: "stará láska nehrdzavie", no Marek to vždy pokladal za klišé. Zrazu to klišé stretol vo svojom živote. Zasiahlo ho to nepripraveného v tom najneočakávanejšom okamihu.  A bol z toho zúfalý.

Marekove myšlienky pretrhol mobil. Zobral ho do ruky a pozrel na displey. Ivana. Marek položil telefón na stôl neschopný ho dvihnúť. Mal vážne obavy,žeby sa neudržal.
Mobil dozvonil a Marek sa s hlbokým povzdychom pustil  do projektu,čo mal na stole.  Pohrúžil sa do práce,aby ňou rozohnal myšlienky,čo sa mu rojili v hlave.
O desať minút ho vyrušilo klopanie na dvere.
- Áno - zakričal od stola bez toho,aby tomu venoval patričnú pozornosť. Dvere sa otvorili a Marek ešte stále pohrúžený do papierov ledabolo ukázal na stoličku pri jeho stole.
- Sadnite si a chvilku strpenia poprosím. Asi som práve na to prišiel. - urobil pár čiar do plánu a napísal poznámku na spodný okraj. Až potom zložil ceruzu a dvihol hlavu. Od prekvapenia sa mu rozšírili oči.

- Ivana. Čo tu robíš? - vypustil slová spolu so zadržaným dychom.
- Potrebujem s tebou hovoriť, Marek. - povedala Ivana a dívala sa mu pritom do očí. Vyzerala očarujúco. Jej strachom rozšírené oči spôsobovali,že sa v nich Marek začal topiť.
- Och.. Ivana. Neznesie to odklad?
Pozrela na neho tak,že mu odpoveď bola hneď jasná.
- Tak dobre. Vezmem si kabát a skočíme niekde na kávu, súhlasíš? - Marek vstával od stola,ked ho Ivana zastavila.
- NIe Marek. Potrebujem absolútny kľud. Tu je to fajn. Nechcem ísť na verejnosť.
Mareka jej slová prekvapili.
- Ako chceš. Idem uvariť kávu. Nescafé?
- Nie.. Tureckú.. - povedala Ivana a Marek videl,že je už myšlienkami inde. Nechal ju tak a šiel uvariť kávu.

Keď sa vrátil, Ivana sedela na malej pohovke v rohu kancelárie. Položil tam kávu a zo stola vybral sušienky. Ivana si pridala do kávy cukor a Marek mlieko. Obaja mlčky miešali tú svoju šálku.
- Tak.. O čo ide? - opýtal sa Marek v snahe prelomiť mlčanie.
- O nás. - povedala Ivana jednoducho nedvihnúc pohľad od rozvoniavajúcej kávy.
- O nás? - zopakoval  zaskočený Marek a neveriaco sa díval na Ivanu.
- Hej, o nás. - povedala Ivana ešte raz a konečne pozrela Marekovi do očí.
Nemohol si nevšimnúť slzy,čo jej ich zastreli.

Marek vstal,aby sa nemusel na to dívať. Pobral sa k barovej skrinke a vybral fľašu koňaku. Tušil,že sa obom zíde..