realita-muzika-fakty

Marek sa netrpezlivo prechádzal po chodbe nemocnice. Čakal na profesora, s ktorým mal dohodnuté stretnutie za celkom iným účelom. Mal sa s ním rozprávať o svojom už takmer desaťročnom dieťati. Teraz sa profesor musí najprv postarať o dieťa jeho brata a Moniky. Veril,že sa mu to podarí. Veril,že Monika o to dieťa nepríde. Veď.. Ubrzdil to, len sa strašne zľakla. Pravdepodobne to vyvolalo silné krče a ohrozilo to malé nevinné dieťa. Stále mal pred očami Monikinu tvár skrivenú bolesťou,keď ju na rukách niesol popri kolóne áut k blikajúcej sanitke. Tam ju odovzdal do rúk lekárom,ktorí ju okamžite čímsi napichali a previezli sem. A on šiel s ňou, nechajúc auto na diaľnici.

- Pán Hájek? - vyrušil ho hlas,ktorý poznal z telefónu.
- Profesor Adam? Teší ma. Ako je s Monikou? - Marek bol netrpezlivý.
- Nebojte sa. Vaša manželka bude v poriadku. - Usmial sa profesor povzbudzujúco. - Je to bežná reakcia na danú situáciu. Mamička sa zľakla a s ňou aj dieťa. Už sme ich oboch upokojili.
Marek si uvedomil profesorovu obrovskú charizmu a pomaly sa začal uvoľnovať.
- Ďakujem. Veľmi pekne vám ďakujem pán profesor. Ani som netušil,že sa tu budete musieť postarať o ďalšie dieťa z našej rodiny. Monika totižto nie je moja manželka a jej dieťa nie je moje vlastné. Je to dieťa môjho už nebohého brata. Pred týždňom sme ho pochovali. - Marekovi sa zatriasol hlas a profesor urobil to,čo pokladal za najrozumnejšie.
- Poďte do mojej pracovne. Nebudeme tu postávať na stred chodby. - rukou naznačil smer a Marek vykročil.
Cestou do pracovne požiadal sestričku o dve kávy. Usadil Mareka u seba na sedačku a sadol si oproti nemu. Povolil si uzol na kravate v predtuche,že toto bude ťažký rozhovor a počkal,až sa muž oproti nemu rozhovorí.
- Pán profesor, ja som tu šiel kvôli inému. Tá hromadná havária na dialnici nám len mierne skomplikovala situáciu. Ja od vás potrebujem pomoc pri hľadaní môjho dieťaťa - povedal Marek a pozrel na profesora.
- Chcete hľadať vaše dieťa? Obávam sa,že vám nerozumiem. - povedal profesor a oprel sa pohodlne do kresla.
- Vysvetlím vám to. - nezaváhal Marek. Počkal,kým sestrička,ktorá práve priniesla kávu, naservíruje na stôl a s úsmevom sa poberie za povinnosťami. Hneď,ako si obaja zamiešali horúci a voňajúci nápoj, Marek sa rozhovoril. Povedal profesorovi všetko. Ako sa pokúšal mať s manželkou dieťa, ako sa im nedarilo. Ako podstúpil všetky testy a spermiogram ho odsúdil na 50%nú šancu splodiť dieťa. Ako sa po desiatich rokoch Ivana priznala,že už jedno dieťa má. A porodila ho v tejto nemocnici. A dala ho na adopciu bez toho,aby vedela pohlavie dieťaťa. A ako on túži zistiť,ako sa jeho dieťaťu darí. Či mu nič nechýba. Veď.. je jeho otec, preboha.
Marek dohovoril a profesor si z hlboka vzdychol.
- Pán Hájek. Vy viete,že takéto informácie nemôžeme poskytovať,že? - opýtal sa Marek dívajúc sa mu priamo do očí.
- Viem pán profesro. Veľmi dobre to viem. Ale.. Ste otec? - vrátil mu Marek otázku.
- Som.. A tak teraz tu nesedím ako profesor,ale ako muž. Muž,ktorý vás chápe a verí vám. Dajte mi čas do zajtra. Pozriem archívne záznamy a budeme múdrejší. Máte dohodnuté nejaké ubytovanie? Pani Hájková aj tak musí ostať u nás na pozorovanie. - opýtal sa profesor.
- Niečo si zoženiem, nerobte si starosti. Chcem vám poďakovať. Za pomoc, pochopenie aj za všetko ostatné.


Marek sa rozlúčil podaním ruky a profesor mu ju stisol. Ani jeden z nich netušil,že práve týmto stiskom vzniklo jedno krásne a dlhodobé priateľstvo..



Cestičky života