Obrad prebiehol bez najmenší zádrheľov. Vôbec nikomu neprekážalo,že ženích je v športovom oblečení a nevesta s vetrom rozfúkanými vlasmi. Neprekážalo ani to,že prstienky neboli zo zlata. Len obyčajný motúzok, ale ktorý ozaj spájal. Každý jeho koniec bol oviazaný okolo jedného prsta. Tie prsty boli v pevnom zovretí. Nehodlajúc sa rozlúčiť.
Ivana plakala dojatím, Patrik sa usmieval. Jediná orchidea v nevestiných rukách prenikavo rozvoniavala. Sobášiaci mal tiež problém zachovať vážnosť chvíle. Páčil sa mu tento spontánny pár,ktorý už nechcel čakať ani deň. Rozhodli sa sobášiť hneď teraz, tak,ako boli. Toto sa nestáva často,ale stáva sa. A keďže všetci na úrade boli už ľahko informovaní o osude týchto ľudí, nikto neprotestoval. Naopak, všetci im to priali.
Po sobášnom obrade a po srdečných gratuláciách svedkov i pracovníkov úradu sa spoločnosť pobrala pripiť si na zdravie novomanželov. Chvíľku posedeli v jednej útulnej kaviarni, až kým Ivana nezačala únavou zívať. Patrik si to všimol a tak sa začali lúčiť s prísľubom ďalších stretnutí. Marek s Monikou osameli. Chvíľu len tak mlčali, pohládzajúc sa očami. Zviazané ruky sa stále držali.
- Ideme to oznámiť našim? - opýtal sa Marek.
- Hmm.. skôr či neskôr.. Je to jedno. Poďme. - povedala Monika.
Doma ich privítali s prekvapením.
- Monika, dlho sme sa nevideli. - povedala jej svokra bozkávajúc ju na líca.
- No.. Akosi niet kedy. - povedala Monika s opatrným úsmevom.
- Ja viem. Musíš to mať teraz ťažké. Aj ja sa trápim. - začala svokra, ale Marek ju prerušil.
- Mami.. My ti chceme s Monikou niečo povedať. - chytil Moniku okolo pliec. Mama zvážnela v zlej predtuche.
- Tak hovorte. Som v napätí. - povedala poblednutá.
- Ja.. Neviem odkiaľ začať. - zamyslel sa na chvíľku Marek.
- Marek! Už ma toľko nenapínaj. - chytila sa mama za srdce naznačujúc,že jej to nerobí dobre.
- Tak dobre mami. Už desať rokov si babičkou. - Marek zmlkol sledujúc reakciu matky. Tá si zťažka sadla do kresla.
- Čože? Ako? Nerozumiem. Ničomu nerozumiem. - habkala šokovaná.
- Pred desiatimi rokmi Ivana porodila môjho syna. Nemohla sa o neho postarať,tak ho nechala v ústave v Čechách. Našiel som ho. A chcem si ho vziať do výchovy. - spustil Marek ešte stále držiac Moniku okolo pliec. Monika jehu ruku prikrývala svojou a mčlala.
- Čože? Do výchovy? - mama predýchavala nové informácie. Vtom jej padol pohľad na motúz zväzujuci ruky Moniky a Mareka. - Čo.. čo to je? - opýtala sa nechápavo s pohľadom upretým na motúz.
- No.. To je to najdôležitejšie.. - povedal Marek a usmial sa na Moniku. Pritisol si ju bližšie k sebe a povedal sebaistým hlasom. - Mami.. My sme sa dnes s Monikou zosobášili.
Zavládlo napäté ticho. Strašne napäté strašné ticho. Matka sedela nepohnute. Akokeby ani nedýchala. Marek s Monikou sa báli čokoľvek urobiť.
- Ale.. Čo povedia.. - začala mama habkať svoju obľúbenú vetu..
- Mamí.. kašli na ľudí. Vari sú pre teba dôležitejší,ako šťastie tvojich detí..?
Matka sa zamyslela a potom už len zašepkala.
- Máš pravdu. Nie sú. - postavila sa a objala svoju dvojnásobnú nevestu. - Vítaj v rodine, ktorej si už aj tak súčasťou. A teraz chcem vedieť všetko, ale najprv si dáme niečo na posilnenie mojich nervov. - Usmiala sa jemne a podišla k barovej skrinke.
Marek s Monikou sa na seba usmiali uvedomujúc si,že to najhoršie majú za sebou.
Marek: Tak dobre mami. Už desať rokov si babičkou!
21.10.2008 09:30:56
Komentáre
Pekné, Elza... :-)
no..meno Iny žáner nie je hodné tvojej kreativity..:))
Ellie, dnes na kreativitu kašlem... Odpočívam v pokoji.. :-))
aj ja
Elly
do čerta Ely , prečo premrhávaš svoj talent na také "pretvárky " ????
Viem, že si začneš obhajovať svoju pravdu a tam s tebou nemám šancu , ale nie len ja, ale ani ostatní .... prepáč, ale je mi úprimne ľúto ...jedine Beliver mal odvahu ti naznačilť že to čo teraz píšeš "zrovna nemusí" .................takže ešte ráz aby medzi nami bolo jasno
Píšeš dobre, ľahko, dobre sa to číta, tvoje dialógy sú vynikajúce , ale ten obsah je.....
no ani neviem čo by som tu mala napísať aby som ťa nezranila ... tvoje básne a tvoja próza si protirečia : Tvoje básne sa mi zdajú úprimne,ľudské , odvážne, ale tie príbehy ma nevedia presvedčiť......
Hlavné postavy sú príliš glorifikované, je tam veľa sĺz, úmrtia a trápenia, ale vyriešenie im spadne do lona len tak ...niekto umrie, hlavná postava len cudne klopká očkami a nakoniec problémy sa vyriešia ...len tak ... a to sa mi nepáči .Nič sa nevyrieší len tak , za všetko musíme bojovať, za každý náš omyl nás nemilosrdne odsúdia a trestajú....mala by si to mať na zreteli pri tvojich príbehov . Prajem ti veľa elánu , a ďalšie dobré nápady:))
hehe..Iris...
a vieš..sto hláv, sto pohladov.. sto názorov..
som šťastná,že aj ty si si na tom mojom blogu našla to "svoje"..a chápem,že to nie je práve tento projekt..
a rešpektujem názor tvoj,tak prosím ťa..rovnako rešpektuj názor tých,ktorým sa tento príbeh páči..a ktorí si jeho ďalšie pokračovanie doslova vyžiadali...
a tak..nech nesklamem ani jedného z vás, dávam aj to..aj to..nech si všetci prídete na to "svoje"..:)))
Ach Ellie,
To čo som tu písala, keby si si nevšimla , tak som písala v tvojom záujme ,lebo som presvedčená, že máš naviac .... samotný talent na písanie k dobrej novele žiaľ nestačí, to vyžaduje ešte niečo, čo ty zatiaľ nechceš rešpektovať ...mne je to ľúto
a mne je ľúto tvojej ľútosti..
možno si len na tomto cvičim to,čo je perfektné..a tá plytkosť?..
hmmm..čo už..hádam sa raz vytratí..:)))
:))
len som ťa chcela upozorniť , že máš aj takých čitateľov, ktorí na to čakajú ....;-)
no iris...dik za upoz..:)))
a budeme obe spokojné..:)))