realita-muzika-fakty

Monika sedela na prednom sedadle spolujazdca a pozorovala cestu pred sebou. Obaja mlčali. Obaja ponorení do vlastných myšlienok. Monika premýšľala nad celou situáciou. Nad tým,akým zázračným tempom sa rúti jej život. Dva týždne od svadby a čo všetko sa už stalo? Zistila,že bude matkou, prišla o muža, dozvedela sa o Ivaninom trápení, zistila,že Marek jej nie je ľahostajný, dozvedela sa o Marekovom dieťati, zistila,že Marekovi nie je ľahostajná a teraz ide spolu s ním hľadať jeho dieťa. Dosť. Na mizerné dva týždne až priveľa. Otočila hlavu a pozrela na Mareka. Bol plne sústredený na cestu pred sebou.

- "Na čo mysliš?" - opýtala sa ho.
- "Na svoje dieťa. Na to,ako zásadne sa zmenil môj život za posledné dva týždne." - odpovedal.
- "Zvláštne. Myslela som na to isté." - pošepla.
Marek jej položil ruku na koleno.
- "Som rád,že si so mnou."
- "Rada som s tebou.." - odpovedala Monika a položila svoju ruku na tú jeho. Preplietli si psty a chvíľu nechali plynúť čas i všetko to,čo medzi nimi bolo.
Marek to nevydržal. Na chvíľu otrhol oči od cesty a uprel ich na Moniku. Monika sa zadívala do tých jeho. Došlo im to. V ten moment im to došlo. Sila,ktorá ich k sebe pútala bola obrovská. A nič ju nepremôže. Nič a nikto.

Monika zareagovala ako prvá:
- "Brzdi preboha Marek brzdííííííííí... " - kričala hystericky.
Marek už s oboma rukami na volante šliapal na brzdu s motlitbou na perách..



Cestičky života