realita-muzika-fakty

Monika sedela vo svojej kancelárii otočená chrbtom k dverám. Zamyslený pohľad upierala do okna,ale to,čo sa dialo za ním vôbec nevnímala. V myšlienkach bola niekde inde. Vrátila sa do minulosti. Do dávnej minulosti. Do čias, kedy prvýkrát narazila na Ivana.

Bolo to dávno, takmer pred troma rokmi, keď prišla ako úplne neskúsený nováčik medzi kreatívcov amatérov. Netušila ani,do čoho ide, len potrebovala zaplniť svoj čas niečim iným. Niečím,čo ju odpúta od vtedajších problémov s láskou. A tak sa odhodlala začať prezentovať svoju prácu medzi ostatnými odvážlivcami - amatérmi. Sama netušila,čo tým spustí. Vlastne, ani nepredpokladala,že tam vládne taká družná atmosféra. Takmer rodinná. Pomaličky sa medzi ostatných zaradila aj ona. Jej práca nebola celkom zatracovaná a to ju tešilo. Usilovne na sebe pracovala. Nasávala všetko nové,čo jej tento priestor ponúkal. A učila sa rýchlo. Tam spoznala Ivana a jeho prácu.

Ivan bol jeden z tých VIP členov. Možno aj preto mala Monika pred ním veľký rešpekt. Pokiaľ to šlo,tak sa mu vyhýbala. Nemala odvahu okomentovať jeho dielka,aj keď možnosť na vyjadrenie sa mali všetci. Jednoducho, ona to nedokázala. Tíško obdivovala a kochala sa v tom,čo iní chválili do nebies. A bolo aj prečo. To sa musí nechať. Tento stav netrval dlho. Jednoducho sa stalo to,čo sa stáva bežne. Prišiel rad na ňu. Nespomínala si,ako presne to začalo, ale odrazu sa učila priamo od Ivana. Učil ju technickým vychytávkam, preberali aj obsahovú stránku veci, skrátka komunikácia sa rozbehla.. Čo ju na ich komunikácii prekvapilo bola dohoda o tom,že medzi nimi nikdy nič nebude. Vtedy sa len smiala.. A čo by malo byť?..

Pochopila rýchlo. Teda..nie dosť rýchlo na to,aby sa tomu vyhla. Stalo sa. Ivan asi rád skúšal,koľko toho znesie.. A možno len skúšal seba. Nevedela. No hra, ktorú rozohrali na základe vopred dohodnutých pravidiel v jednom okamihu prestala byť hrou. Monika si uvedomila,že je v tom až po uši. A asi si to uvedomil aj Ivan. A v zmysle svojej umeleckej povahy (všetci umelci sú čudáci) ukončil komunikáciu hneď na druhý deň po tom,čo jej napísal,že o tú spoluprácu a o jej priateľstvo stojí. Moniku to zaskočilo. Bolesť sa miešala s hnevom. Ale.. prežila.

Po viac než roku sa s Ivanom stretla na jednej výstave. Náhodou. Monika zotavená a poučená. Za ten rok dospela. Nielen fyzicky,ale aj emocionálne. Neprechovávala zášť, ani hnev. Skôr bola z tých,čo na zlé zabúdala. A tak bez nejakých väčších problémov  zvládla Ivanovu prítomnosť, aj keď.. Nie.. tie myšlienky zatlačila do kúta. Pri káve sa dohodli,že sa z nich stanú kolegovia a tak tomu bolo,až kým ho Laco nevyhodil. V ich firme nikto netušil,čo kedysi bolo. Monika to starostlivo tajila a Ivan na to už stopercentne zabudol. Určite nebola poslednou spoluhráčkou. Určite nebola jedinou. Na to by dala krk.

A teraz mu má zavolať. Jasné, Lacovi sa to zdá jednoduché,ale.. No nič. Raz to urobiť musí. Zhlboka si vzdychla a vzala do ruky slúchadlo. Jediným šťuknutím vytočila Ivanove číslo. Kým spájalo hovor, usmiala sa. Prečo ho má v rýchlej voľbe, keď má problém zavolať mu?

- Áno? - ozvalo sa v slúchadle a Monike sa podlomili kolená. Uvedomila si, že jeho hlas ešte cez telefón ani nepočula. Chviľu predýchavala daný fakt,že ho má na linke a potom znormalizovaným hlasom dohodla si s ním stretnutie. Návrh spolupráce predsa nie je nič,čo by sa dalo vybaviť cez telefón.