realita-muzika-fakty

Monika si práve balila tašku,keď sa rozleteli dvere a izbou sa rozľahol výkrik.
- Mám synaaaa! Monika, chápeš to? Ja mám synaaa - Marekovo šťastie z neho sálalao na ďaleko. Monika sa na neho len nechápavo dívala.
- Nepredbiehaš? - opýtala sa pochybovačne.
- Nie, nepredbieham. Teraz som rozprával s profesorom. Ivana porodila chlapca a vzali ho do dojčenského ústavu,kde ho mali ponúknuť na adopciu. Chlapčekovi dali meno Jakub. Mám aj adresu toho dojčenského ústavu. Dokonca tam už o nás vedia. Čakajú nás. Len som chcel,aby si tam šla so mnou. Bojím sa,že sám to nezvládnem. - Marek rozprával rýchlo. Ako všetci čo sú v eufórii.
Monika sa usmiala.
- Tak blahoželám, otecko. - podala mu ruku a Marek ju prijal. Za tú ruku si ju pritiahol k sebe a tuho objal.
- Som tak šťastný, Monika. - šepkal jej do vlasov nepoľavujúc z objatia.
- Ja viem, viem.. Cítim to. A som šťastná,že si šťastný. - šepkala Monika a do oči sa jej nahrnuli slzy dojatia.

Chvíľu tak stáli v objatí, nepohnuto. Nakoniec sa Monika od neho odtiahla.
- Kedy chceš ísť? - opýtala sa.
- Neviem. Hoci aj dnes. Alebo zajtra. Je to jedno. Požiadal som o kontrolné vyšetrenia na tejto kinike,tak sa tu budem musieť zdržiť do termínu odberov. Dúfam,že sa nikam neponáhľaš. - Marek mal v očiach pochybnosti.
- A kde by som sa mala Marek? Môj život je už obmedzovaný. Dieťatkom. A chcem,aby bol aj tebou. Pokiaľ ty chceš. - usmiala sa tajomne Monika.
Marek ostal prekvapený.
- Vážne to chceš? - previedčal sa.
- Vážne. - potvrdila.
Marek bol chvíľu ticho, len jej hľadel do očí.
- Aj by si sa za mňa vydala?
Monika prevrátila oči.
- Marek. Vieš,že áno. Ale teraz? Takto? Ani mesiac ešte neuplynul. Neviem. Čo by na to povedali vaši? -položila zásadnú otázku.
- Máš pravdu. - posmutnel Marek.
- Marek, nebuď smutný. Je nám takto zle? Nie je. Chvíľu budeme len pre seba, nie pre okolie. Po polroku bude všetko iné. Neboj sa. - ubezpečovala ho Monika a Marek jej uveril.
- Moni.. Si úžasná žena.. Viem to už dlho. A dlho ťa obdivujem. Vlastne.. Ani neviem,kedy sa obdiv zmenil na niečo viac. Možno na lásku. Neviem.. Viem len,že mi nie si ľahostajná. A že ťa nemôžem nechať ísť životom samu.
- Monika už plakala otvorene. Slzy sa jej liali z líc. Také krásne vyznanie ešte nikdy nepočula.
- Marek. Tušila som,že si výnimočný muž. Dokonca výnimočnejší,než tvoj nebohý brat. A veľmi som ľutovala,že si sa vrátil v čase,kedy sa už toho veľa zmeniť nedalo. Aj keď.. Neverila som,že by si mohol niečo také ku mne cítiť.
- Už veríš?
- Verím..

Pohladenie po líci, jemný bozk.. Začiatok niečoho,čo malo krásne pokračovanie.