realita-muzika-fakty

Marek sa prebudil do krutej reality. Nevedel pochopiť,prečo je to tak. Prečo vždy,keď sa mu sníva niečo krásne, prebudí sa. Ešte na chvíľku zavrel oči aby bdelý dosníval to,čo vo sne bolo tak nádherné. Vtom mu došlo,že nie je sám. Prudko sa posadil na posteli a započúval sa do zvukov v byte. Počul ísť vodu v kúpelni. Uľavilo sa mu. Monika je stále tu. Nesníval. Je to skutočnosť. Krutá,ale skutočnosť. Marek vstal a pobral sa do kuchyne. Postavil vodu na kávu a premýšľal,čo na stôl. Vlastne, veď ani netušil,čo Monika rada raňajkuje. Pobral sa ku kúpeľni a zaklopal na dvere:
- "Dobré ráno krásna pani. Čo si budete priať na raňajky?" - s úsmevom čakal na odpoveď. Tá neprichádzala. Po 5minútach zaklopal ešte raz: - "Monika?" - zvolal hlasnejšie a v hlase sa mu už črtal strach. No Monika sa stále neozývala.
Skúsil otvoriť dvere. Neboli zamknuté. To,čo uvidel mu vyrazilo dych.

Monika ležala na zemi v krvavej mláke.

Marek si okamžite k nej kľakol a začal ju preberať k vedomiu. Plieskal ju po lícach a zúfalo volal jej meno. Monika sa na chvíľku prebrala. Pozrela na neho s obrovskou prosbou v očiach a s veľkou námahou zašepkala.
- "Zachráň naše dieťa..prosím!"
Marek najprv ostal ako obarený. Dieťa? Aké dieťa? No na veľké premýšľania nebolo času. Monika opäť upadla do bezvedomia a Marek musel konať. Zabalil Moniku do deky, vypol sporák variaci vodu, hodil na seba košelu a rifle, schytil kľúče od auta a s Monikou na rukách pobral sa tam,kde by mohli Monike splniť jej prosbu. Do nemocnice.

Marek sa prechádzal po nemocničnej chodbe zúfalý od bezmocnosti. Moniku už dávno prebrali do svojich rúk lekári, no Marek stále netušil,o čo vlastne ide.Vtom sa otvorili dvere a k nemu prichádzal doktor aby ho upokojil.
- "Vy ste otec dieťaťa?" - opýtal sa ho. Marek bol v takom šoku,že bez zaváhania to kývnutím hlavy potvrdil.
- "Upokojte sa. Vaša manželka je v poriadku. Dieťatko nám chcelo ujsť,ale podarilo sa mu v tom zabrániť. Obaja sú to bojovníci, môžete byť spokojný." - usmial sa doktor aby dodal istotu svojim slovám.
- "Môžem Moniku vidieť?" - pýtal sa Marek stále bledý v tvári,ale už pokojnejší.
- "Teraz nie. Dávame jej práve krv. Stratila jej príliš. Príďte poobede. A prineste jej niečo na čítanie. Chvíľku si ich tu necháme na pozorovanie." - usmial sa doktor a rozlúčil sa aby sa mohol venovať svojim ďalším povinnostiam.

Marek si sťažka dosadol na drevenú lavicu na chodbe nemocnice. "Tak Monika je tehotná. Čo teraz? Čo má robiť?" pýtal sa sám seba. Nevedel. Bol z toho zúfalý. Nevedel,či má povedať bratovi,že bude otcom, či to teraz nechať tak a počkať na Monikino rozhodnutie. Nevedel už vôbec nič. Nič!

Pred oči mu prišla scéna z kúpelne. Monikine prosiace oči a zašepkaná veta:
- "Prosím ťa.. Zachráň naše dieťa!"

Marek si schoval tvár do dlaní aby zakryl to,čo nechcel ukázať svetu. Aby zakryl svoje slzy ľútosti a roztrpčenia. Zúfalstvo, túžba, beznádej, nešťastie, smola, hnev.. všetko to sa ukrývalo v duši chlapa,čo na chodbe nemocnice s tvárou v dlaniach plakal.