realita-muzika-fakty

     Pomaličky prichádzal čas stužkovej slávnosti a ja som sa strašne,ale strašne tešila. Celú noc byť s Alexom,hoc aj v sále plnej ľudí..Krásna predstava..Ale..

      Piatok,už som doma..Netrpezlivo čakám telefón. Zazvoní..Volá on..Viem to. Šikovne priskočim k telefonu a vnímam povedané. Áno..Budem tam. Na stanici..Jasne..Škoda,že len na chvíľku,ale aspoň toľko..Celá rozochvelá sa obliekam a vybieham z domu. V určený čas som na mieste..So širokým úsmevom sledujem prichádzajúci autobus a ľudí z neho vystupujúcich..Vystúpil aj on..No neprišiel ku mne..Neobjal ma..Šiel iným smerom..Nerozumela som..Vôbec som tomu nerozumela..Úsmev sa samovoľne zmenil na slzy,moja náruč ostala prázdna,nohy ma niesli domov.. Pár krát som sa mu snažila dovolať,ale Alex sa zatajoval. Nechápem prečo,prečo chlap,keď zmení názor na lásku,prečo jej to nedokáže povedať do oči..Prečo sa jej musí takto vyhýbať. Prečo?..Najhoršie na veci bolo,že do stužkovej ostávali asi 3 týždne..A ja som nemala silu zháňať náhradu.. Silu.. A ani chuť.

     Čas sa vliekol..Dni plynuli..V bolesti,ale plynuli. Šla som práve zo školy. V zamyslení som čakala na prípoj domov,keď sa mi spoza chrbta ozvalo nesmelé ahoj..Bol to on..Alex.Otočila som sa,odzdravila a dala jasne najavo,že viesť ďalší rozhovor s ním nemienim. Nepochopil.. - "El..ako sa maš?.." - "Fajn..dík za opýtanie..Až na niektoré skutočnosti ozaj fajn.." - odpoviem ja mysliac pri tom na Katarínu. - "Viem..nemáš to ľahké..Len som ti chcel oznámiť,že na tú stužkovú s tebou pôjdem.." - prehodí mi on spasiteľskú správu. Preniká mnou zúrivosť.. - "A si si istý,že to chcem?..A čo by si tam robil?..Ako by som sa mohla baviť s človekom,ktorý odišiel z môjho života bez jedineho slova..?..Fakt si myslíš,že som na tom tak zle,že by som nemala s kým ísť okrem teba?..Podceňuješ ma..A to bolí viac,než tvoja zbabelosť.." - povedala som mu jedným dychom a otočila som sa chrbtom. Našťastie prišiel druhý autobus. Taký,ktorým on cestovať nemohol. Prestúpila som.. A viac ho v živote nevidela..

     Týždeň pred stužkovou ma chytila panika. Pošta z Ameriky mešká. Aj s mojimi šatami. Všetko nasvedčuje tomu,že pôjdem v teplákoch..Neuveriteľné..Nedeľa..O týždeň v sobotu je tá udalosť a ja stále nemám čo na seba. V stredu je situácia stále rovnaká..Babám na intráku visia v skriniach krásne odevy,len v mojej skrini nič..Vo štvrtok mám telefonát..Mama..Šaty prišli..Vo štvrtok..V piatok som ich videla prvýkrát..V sobotu som ich mala oblečené..Či sa mi páčili,či nie..Iná možnosť nebola..))))))..Ale..neboli škaredé,len nie na moju postavičku..)))Obtiahnuté elastické minišatky celé pošite zelenými flitrami..))) Vyzerala som ako Morská panna,ktorej chutí..Teraz mi to je smiešne..Vtedy som preplakala celú noc.. 

     Na stužkovú som šla sama. Nie preto,že by nebolo s kým isť. Aj na stužkovú prišiel za mnou jeden kamoš oblečený v obleku,že so mnou ostane.Odmietla som..Som silná osoba..Toto bola skúška mojej sily..A ja som to zvládla..A bolo náááádherne..Som z dievčenskej triedy. Jediná z 36 báb bez partnera. Ani jedno kolo som nesedela. Len tie,ktoré som sedieť chcela..A v snahe mať pokoj som si našla miesto až hore nad sálou. Pri zvukárovi. Bol to zaujímavý muž. Veľa sme tam pofilozofovali..Trošku popili..A tak..Na stužkovu mám krásne spomienky..Len keby mi ich nekazili skutočnosti..Katkina nehoda a Alexova zbabelosť..

     Po stužkovej sa veľa báb vyjadrilo,ako mi závideli..Že keby ešte raz stužkovú,tak už bez partnerov..Veď taký partner môže byť aj na príťaž..A ja tam,kde sa môžem baviť príťaže neznášam..