realita-muzika-fakty

     Zvoní telefón..Pre mňa..Volá mi manžel..Chvíľu sa vykecávame o bežných veciach a už je čas sa rozlúčiť..Rozhovor konči slovami:
- "Nebolo by zlé,keby si zajtra porodila,a vo štvrtok by si už bola doma a čakala ma..)))"
Zasmiala som sa:
- "Na rozkaz ocko..Do termínu nám ostáva ešte 5 dní..Tak nenáhli.."
Ani on,ani ja sme netušili,že presne tak,ako povedal sa stane..))))
   
      "Nechaj tak tie kočany..Či chceš ísť rodiť skôr?" - kričí na mňa mama,keď vidí,ako na roli vyberám korene z vyrezanej kapusty..))
- "Ale neboj sa..Nič mi nebude.." - smejem sa ja..
- "No...len aby..Zajtra musíš do suda..kapustu deptať.." - smeje sa aj mama..
     Asi o polnoci nám obom do smiechu nebolo..Do suda už asi toho roku nepôjdem..

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

     Konečne mám po tom. Zbavená veľkej ťarchy ležala som na nemocničnej posteli a s láskou sa dívala na novonarodeného syna. Bol taký nádherný..Pri sebemenšom pohybe maličkou pusou v líčkach sa mu ukazovali nádherné jamky. Nevedela som od neho odtrhnúť zrak. Moje srdce sa chvelo v hrudi neskutočnou láskou a vďakou..Láskou k nemu a vďakou k Bohu,že mi zase doprial tešiť sa zo zdravého dieťaťa.
   
      Na izbe bolo veselo. Ležali sme tam dve,ktoré sme ležali spolu už od príchodu do pôrodnice. 12hodin na predpríprave,s úplne rovnakými komplikáciami a s desať minútovým rozdielom pôrodov. Ako keby sme jedna na druhú čakali. Aj obaja chalani dostali mená na M...Matúš a Marcel..)))
     Vedľa našej izby bola izba nadštandardná. Bola to úplná novinka v našej pôrodnici,tak sme zisťovali,aké vymoženosti núka. No..Poviem vám..Nechcela by som..Okrem toho,že máte vlastnú kúpeľňu,tak nič moc..Televízor,chladnička,rádio a všetok komfort pre mamičku. Takmer ako doma..A návštevy môžte prijímať celý deň.. Ale..Kto by už pri vás presedel celý deň? A tak si tam ležíte sama,so svojím dieťaťom a nemáte sa ako dozvedieť rady od skúsenejších mám,ktoré nerodili prvýkrát..
     Na tej vedľajšej tiež ležala prvorodička. A keďže bábätko stále spalo,návštevy nechodili, dievčina sa nudila..Chodievala sem tam k nám,lebo počula z našej izby výbuchy smiechu. Raz tak došla k nám a hovorí:
- "Ženy..Ako to robíte?..Mňa to tam dole strašne páli.." - pýtala sa bezradne..
- "To musíš často močiť..To pomáha najlepšie.." - poviem jej ja s uterákom v ruke cestou na bidet..Kolegynka z izby jej to potvrdí a dievčina poučená sa vracia do svojho kráľovstva..
     O pár dní sa chystáme domov, horúčkovito balíme veci,keď tu zrazu sa objavi vo dverách naša susedka..
- "Baby..Vás už nič neboli? Mne to močenie nepomáha..Veď i pijem viac,aby som viac močila a stále ma to páli..Aj pri močení.."
    Pozrieme s Janou na seba a vybuchneme v hurónsky smiech..Susedka sa na nás nechápavo díva..
- "Ale my sme sa zle pochopili...To netrebalo očúravať..To trebalo vodou močiť.." - poviem jej ja medzi záchvatmi smiechu..Holka sa usmeje a povie..
- "Aha..Tak ja to teda skúsim tak.." - a zahanbená odchádza z izby..)))))))
     Rehoceme sa ešte s Janou hodnú chvíľu..Až kým nám plačúce deti nepripomenú materské povinnosti..

     Dívam sa na malého,ako hltavo saje z môjho prsníka..Voľnou rukou ho pohladím po hlavičke a zašepkám:
- "No a čo,že nás doma ocko nečaká...My to nejako zvládneme.."