realita-muzika-fakty

ONA:
sedela na zemi opretá o vaňu.
v trasúcich rukách držala dôkaz.
Na lícach cítila horúčosť toho,
čo ju pred chvíľou štípalo v očiach..
nechcela to..
bože..už nie..
už nikdy..
nemôže..
bojí sa..
čo má robiť?

náhle vstala a zničila všetky dôkazy jej stavu..
nepovie mu to..
nedozvie sa..
nesmie..
nepochopil by..
vyrieši to sama..

zajtra..
zajtra zájde za lekárom..
pochopí ju..
je si istá...

ON:
cítil zmenu..
vedel,že sa niečo deje,
len nevedel čo..
bola zamlknutá,
utrápená..
vyhýbala sa mu..
bolelo ho to.
Ale pripisoval to traume.
A strašne jej chcel pomôcť vyrovnať sa s tým.
chodil za ňou,
objímal ju.
Chcel jej pomôcť zbaviť sa ťažoby..
ťažoby,ktorá aj jeho dusila..
bolesť neskutočná..
bolesť zo straty dieťaťa..

ONA:
ako je to možné?
nepochopil ju..
ani doktor ju nepochopil..
nepochopil,že nemá odvahu vynosiť dieťa,
ktoré aj tak po pôrode zomrie..
nechce to..
bojí sa..
prečo to nikto nevie pochopiť..?
bola ako šialená..
šialená z bolesti..
šialená zo strachu..
nechce už viac rodiť..
nie je súdené jej byť matkou..
vie to..
je prekliata..

ON:
bol z nej zúfalý..
videl na nej,že sa niečo deje..
ale ona mlčala..
vzďaľovala sa mu..
A on to všetko ťažko znášal.
chcel jej pomôcť..
tak strašne chcel..
ale ona jeho pomoc odmietala.
zatváral sa do izbičky ich dieťaťa..
a tam plakal..
vedomý si toho,
že tam nepríde..

ONA:
nevládala..
už nevládala viac..
nemohla..
musela rýchlo vyriešiť svoju situáciu..
jedno vedela jasne..
nemá veľa času..

ONI:
prekvapenie..
veľké prekvapenie..
prišli papiere..
adopcia povolená..
On sa tešil..
Ona ostala prekvapená..
On nechápal..
A začal premýšľať,
či to bol vôbec dobrý nápad.
Adoptovať si bábätko..
No nevzdal sa tej myšlieky.
Vzal ju do kojeneckého ústavu.
Medzi tie malé uzlíčky,
ktorým chýba mama..
Snáď pochopí..
Snáď to pomôže..
Už nech to dopadne akokoľvek..

ON:
ďalšie prekvapenie..
Zavolal mu manželkin gynekológ..
Nevedel o čo ide,
ale šiel na stretnutie..
Mimo ambulancie..
Ako chlap s chlapom..
Nie ako doktor s doktorom..
Stretli sa..
a On ostal šokovaný,
keď si vypočul lekára..
A odrazu mu bolo všetko jasné..
Pocity v ňom sa premiešali..
Bolesť,strach,hnev..
ale i radosť..a láska..a pochopenie..
Jeho vďačnosť lekárovi nemala konca..
Už vedel,čo má robiť..
Bol si istý..

ONI:
začali veľa času tráviť v kojeneckom ústave.
Stali sa z nich dobrovoľníci.
Prebaľovali a nosili v náručí detičky,
ktoré to potrebovali..
Ona nevedela,že On vie..
A On videl,že jej oči sa menia..
Naplňali sa láskou..
Láskou matky..
A čakal..
Čakal,kedy mu to povie..

A dočkal sa..
S veľkým úsilím mu to povedala..
A priznala sa aj k tomu,
čo chcela urobiť..
Že ho chcela zabiť..
aby umrelo skôr,
ako si ho bude môcť privinút na prsia
a cítiť jeho teplo..

Plakali obaja..
V pevnom objatí..
A ich slzy stekali cez mierne úsmevy..
Plakali od bolesti,
ale aj od štastia..
Tam..
nad postieľkami drobčekov,
ktorým mamičky dali právo žiť..
hoc aj nie v ich ochrane a láske..

Z kojeneckého ústavu sa vybrali na cintorín..
Oznámiť svojmu prvorodenému,
že bude mať bračeka,alebo sestričku..

Že dostali novú šancu..
a chopili sa jej..
A že ju chcú dať aj ich dieťaťu..
Pretože si ju zaslúži..