realita-muzika-fakty

Patrik bol v strehu. Ivana bola dnes mimoriadne nepokojná. Neobsedela v kresle. Chvíľu sa prechádzala po jeho pracovni, potom si zase sadla aby o chvíľu zase mohla vstať a pokračovať v obchôdzke. No pre Patrika to bola očakávaná reakcia. Ivana bola v stave,kedy mohla vykonať akúkoľvek hlúposť. V obavách o jej život mal chuť ju zavrieť do špecialnej miestnosti,kde si nemôže ublížiť. Ale bál sa. Bál sa,že by jej tým ešte viac uškodil.

- Ivana, upokoj sa. - povedal jej tichým prosebným hlasom.
- Ako sa mám upokojiť Patrik? Ako to mám podľa teba urobiť? Čo ak Marek vypátra moje dieťa? Čo mi povie? Čo ja poviem jemu? Ako sa mu vôbec pozriem do očí? Im obom? - Ivana neplakala, no šialenstvo sa v nej stupňovalo. Patrik to cítil každou svojou bunkou. Vstal od stola aj on, obišiel ho a len sa tak o neho ledabolo oprel,aby ich oči boli zhruba v jednej rovine.
- Ivana, prečo mi nedôveruješ? - opýtal sa pozerajúc jej priamo do očí.
- Patrik, ty to nechápeš. Nemáš deti. Neoklamal si, nevzdal sa, nezabil.. Ty nevieš,čo cítim. Ublížila som.. - kričala Ivana.
- A tebe bolo ublížené. Prečo si vyčítaš niečo,čo si urobila v dôsledku všetkých tých špinavostí,čo sa stali tebe? - opýtal sa Patrik priamo.
- Moje ublíženie mi nedávalo právo ublížiť iným. - vyhlásila Ivana a Patrik si uvedomil,že v jej terapii značne pokročili. Už keď si toto uvedomuje,tak je to skvelé. Ostávala tá najťažšia časť, vyrovnať sa so svojimi prešľapmi a začať odznova.
- Nie, nedávalo. To máš pravdu. Ale stalo sa. A aj keď sa to neodstane, môžeš to začať naprávať. - Patrik  stále rozprával pokojne. Ivana kričala.
- Naprávať? Ako? Povedz mi ako?
- Jednoducho. Ak Marek vaše dieťa nájde, budeš ho ľúbiť. Nebude to ľahké, ale cesta sa dá nájsť. Ak ju nájde Marek ako otec,tak ty ako matka musíš tiež. To dieťa vás nebude brať ako rodičov, ale môžte byť s ním priatelia. A až keď s ním budeš priateľka a vycítiš ten pravý okamih,až potom mu môžeš povedať,kto presne si. - Patrik bol trpezlivý.
- Nie Patrik. Nedokážem to. Nedokážem mu pozrieť do očí. Nezaslúžim si vidieť moje dieťa. Nezaslúžim si byť matkou.. Ani žiť si nezaslúžim. - kričala Ivana a jej slová sa miešali so slzami.
Patrik už to dlhšie nedokázal. Priskočil k nej a silno ju objal.
- Ivana, Ivanka.. Prestaň, nehovor tak, prosím.. Nesmieš tak hovoriť. Rozumieš? - Šepkal jej Patrik do vlasov keď si ju túlil k sebe. Ivana chvíľu stála nepohnute,ale v napätí. Zrazu sa mu vytrhla z objatia a pozrela na neho šialeným pohľadom.
- Už aj ty? - precedila medzi zuby nenávistne a rozbehla sa smerom k otvorenému oknu.
- Ivana.. nie! To nesmieš, počuješ?..Ivana, prosím nieeeeeeeeeeeeeeee..- skríkol Patrik na ženu,ktorú ako práve pochopil,  miloval.

Ivana nepočúvala. Zúfalstvo jej v tom bránilo. Zúfalstvo a chvílkové pominutie zmyslov.



Cestičky života