realita-muzika-fakty

Viete čo je strašné? Strašné je to,že veci sa menia. Teda, lepšie povedané, že čo beží, to neleží. Viem, nie ste z toho dvakrát múdri. Pokúsim sa byť konkrétna. Pokúsim sa napísať o čo ide. Musím to napísať, pretože ma to ničí tak,že neviem robiť nič iné. Nechápem,prečo to ožilo teraz. Ale ožilo. A ja nepocítim pokoj, kým sa to nezmení. Mám taký pocit.

V poslednom čase sa príliš často zamýšľam nad tým,čo bolo. Virtuálnym životom žijem už asi 6ty rok. Priniesol mi veľa radosti, no aj bolesti dosť. Nevadila. Vychovávala. Nemyslím,že som dnes o mnoho lepšia,ako ked som napísala svoj prvý príspevok do vejeného chatu. Dokonca aj nick mám stále ten istý. No už  virtuálne hry beriem trošku inak.

Niekedy som sa chodievala baviť. Vydržalo to asi rok. Je jasné,že za rok vo virtuále sa toho udeje veľa. A nie všetci priatelia zostanú virtuálny. Všelijaké akcie mobilných operáorov umožnili dostať sa spolu aj bližšie,ako k písmenkám. A tak sme prepadli chatom konferenčným. Ćlovek si ľahko zvykne. Na to príjemné. Aj na to som si zvykla. No žila som dva životy. Jeden reálny a ten druhý tam, na konferách. Bolo to pre mňa niečo také,ako keď si niekto večer pozrie film, alebo prečíta knihu. Alebo ide do kina.

Lenže.. Keď človek robí, občas urobí aj chybu. Alebo príde k nedorozumeniu,ktoré neodvoateľne naruší vzťahy. Pocítila som ich viac smerom ku mne,ako som ich urobila,ale to bolo jedno. Mrzelo ma,že priateľ,ktorý sa odrazu odmlčal - z akýchkoľvek dôvodv - už priateľom nie je. Mrzelo ma, že všetko to pekné,čo sme spolu zažili, prekrýval prach ničoty. A nikto neprišiel,aby ho zotrel. Nemám rada prach.. Nemám rada priateľov, ktorým sa nemôžem ozvať,pretože ... . Nemám rada,keď sa musím ovládať pri ich mene v mobile,aby som nezavolala tak,ako toľkokrát predtým. Nemám to rada..

Aj tak.. V mojom živote som zaznamenala straty, s ktorými som sa časom vyrovnala. Je síce pravdou,že čas od času strateným  zavolám,ako sa majú. Bavíme sa v pohode o našich reálnych životoch presne tak,ako keď sa stretnú dvaja susedia na ulici pred domom. Je to úžasné, zavolať niekomu po polroku a cítiť,že sa teší.. Potom sú aj takí, o ktorých neviem nič. A pravdu povediac,ani nechcem vedieť. Pretože je mi jasné,že je to tak lepšíe...

Potom je aj Recesia.. Bloger, ktorý na pred Vianocami odišiel s tým,že v januári sa vráti. Nestalo sa. Neozval sa. Nemám o ňom žiadnu správu. (ak ju niekto má, prosím upokojte ma..:))).

A potom je ešte jeden zvláštny druh. Človek, s ktorého stratou sa neviem vyrovnať,ani zmieriť. Ćlovek,ktorý je svojský, no napriek tomu som si ho počas priateľstva veľmi obľúbila. Človek,ktorý ma vedel rozosmiať aj rozplakať. Bol a nie je.. Aj keď je..

Nemám rada nepriateľov. Ani takéto situácie nemám rada. Úplne najradšej by som vrátila čas. Rok dozadu. A vtedy mal zastať. Nie.. On zastal až potom,čo mi prišli slová - nebudeme si viac písať..

Už je to takmer rok.. A ja sa stále neviem s tým vyrovnať. Neviem prečo.. Fakt neviem... Bežne sa s takým niečim viem vysporiadať. Tentokrát nie. A ja ozaj netuším prečo.

Alebo tuším?

tvoje odpovede mi dávaj