Je deň..Slnko sa prediera cez zatiahnuté závesy..Jeho tlmené lúče dopadajú na dokrkvanú posteľ.Vyzerá,ako po boji..Pod pokrčenými prikrývkami sa črtajú dve telá..Dve telá prepletené navzájom..Dve telá vysilené vášňou..Dve telá,ktoré tvoria jedno..
Emma otvára oči..Spomienka na noc jej vyčarí úsmev na perách.Vyskakuje z postele a rýchlým ťahom rozťahuje závesy.Otvára okno a vpúšťa dnu slnko a vôňu rozkvitnutej lúky..Chvíľu zhlboka vdychuje,neskôr sa prudko otáča na päte.Šikovne skočí do postele k Maxovi..Bozkáva ho jemne na privreté očné viečka,ale cíti,že nespí..Zadržiava úsmev..Pery sa mu divne mykajú..
- "Ok..tak ty spi..Ja idem.." - smeje sa Emma a stiahne plachtu z postele. Ovinie si ju okolo nahého tela a vybieha na rozkvitnutú lúku.V rámci rozcivčky..Beží..skáče..Celá natešená z krásneho jarného dňa.Zrazu ho počuje za sebou..Cíti jeho ruky na svojich nahých ramenách..Objímajú ju..Spolu padajú do vysokej trávy,ešte vlhkej od rosy..Hľadia si do očí..Sú plné lásky..Zrazu sa ich pery stretnú..Stretnú sa v jednom lačnom bozku.Ako keby nestačilo..A ani nestačí..Nikdy nebudú stačiť vzájomné bozky..vzájomné dotyky..Tak nádherné..Tak spaľujúce..Tak neskutočné..Vášeň zachváti ich telá. V neskutočnom plameni začnú horieť..Zvíjajú sa a ovíjajú kolo seba..Stráca sa v nej..a ona sa stráca v ňom..Nachádzajú spoločný raj..Nachádzajú siedme nebo..Nechcú sa vrátiť..No niet pomoci..Ničivé vyvrcholenie ich vráti späť..Znovu vidia nebo..Znovu počujú spev vtákov..šum lesa...Aha...motýľ..
Emma vyskočí..Max za ňou...Tancujú po lúke..Ako dvaja slobodní ľudia..Ako dvaja,ktorí nepotrebujú k vlastnej existencii nikoho..Stačia si..A budú si stačiť..Po celý zbytok života..
Max uvije Emme z margarétiek venček..Emma urobí prstienky z trávy..
Buď moja žena..
Buď môj muž..
Komentáre
veru,niet pomoci
Nádhera...