Roman počúval svojho partnera a v duchu bol niekde inde. Pred očami mal ešte raňajšiu idylku u nich v spálni. Táňa roznežnená spánkom skrášlená tehotenstvom, malá Ann rozosmiata od ucha k uchu a on štekliaci ich obe. Spálňa plná nehy a smiechu. Práve ten zobudil Mateja,ktorý sa tiež pridal k nim. A tak tam ležali.. Štyria ľudia,ktorých osud zviedol dohromady. Štyria šťastní ľudia..
- "Čo vy na to, pán Kosorín?" - Roman zachytil otázku smerujúcu k nemu. Nadýchol sa,že niečo povie,ale predbehlo ho blikanie telefónu. Už asi piaty krát. A zase Matej. Zobral do ruky telefón a s ospravedlnením prijal hovor.
- "Matej, mám rokovanie. Zavolám ti hneď,ako skončím, dobre?" - povedal do telefónu pripravený stisnúť červené tlačidlo. Hlas v telefóne ho prekvapil natoľko,že nedokázal úkon dokončiť.
- "Počkajte prosím!" - zaznelo v ňom.
- "Kto ste?" - opýtal sa Roman a čakal na odpoveď.
- "Som Petrík. Pavol Petrík. Prechádzal som sa so psom okolo rieky a môj pes tu našiel zbité telo nejakého chlapca. Mal pri sebe mobil,tak som vytočil posledné volané číslo. Už je tu záchranka. Vezú ho do nemocncie. Postaráte sa o to?"
Romanovi klesla ruka s mobilom. Celý bledý a roztrasený chvíľu len tak stál. Všetko bolo odrazu vzdialené. Z telefónu v jeho ruke sa stále a neúnavne ozývalo halooo..Nakoniec si priložil telefón späť k uchu a už spamätaný požiadal volajúceho o kontakt na neho. Zapísal si ho na kus papiera a zložil telefón.
- "Prepáčte páni. Z vážnych dôvodov vás musím teraz opustiť. Pán kolega dokončí rokovanie. Poprosím vás o materiály na preštudovanie. V krátkom čase si zavoláme,aby sme sa dohodli na podmienkach obchodu. Tešilo ma." - chvatne si so všetkými podal ruku a už sa stratil vo dverách. Spoločnosť v miestnosti o krátku chvíľu počula škripot pneumatík na ceste.
Roman letel ako šialený. Matej je v ohrození. Hlavou mu defilovali všetky možné následky. V duchu sa modlil,aby jeho obličky boli v poriadku. Vedel dobre,ako si ich Matej musel chrániť. Aké problémy mal s nimi v detstve. A vôbec netušil ako veľmi zbitý. A prečo? Matej? Veď ten bol vždy nekonfliktný chlapec. Pred nemocnicou zabuchol dvere na aute a rozbehol sa smerom k traumatológii.
- "Mám tu syna. Práve ho priviezla záchranka. Matej.. Matej Hanko." - rozprával celý udýchaný.
- "Upokojte sa, pán Hanko. Vášho syna vzali na CT." - upokojovala ho sestra. - Tu sa posaďte, príde za vami lekár."
Roman nedokázal sedieť. Prechádzal sa po chodbe a premýšľal,čo a ako povedať Táni. Už boli takmer štyri. Určite bude Mateja čakať. V jej stave jej stres neprospeje. Sakra.. Čo má urobiť? Nakoniec vybral telefón a vytočil Tánine číslo.
- "Ahoj láska. Doma ste?" - snažil sa rozprávať nenútene a dúfal,že sa mu to aj darilo.
- "Doma..Jasne,že doma. Vyšli sme si s malou na záhradu." - Roman počul,ako sa Táňa usmieva. Bolelo ho to. Nechcel jej pokaziť posledné chvíle. Musel to urobiť. Musel zaklamať. Aspoň kým nevie,v akom stave je Matej.
- "Táni, rozhodol som sa prekvapiť Mateja a vziať ho na pánsku jazdu. Sme v okresnom meste. Urobíme si nejaký chlapský program. Neviem,kedy sa vrátime. Ešte ti zavolám... Dobre?" - Roman sa stále snažil nedať nič najavo.
- "Fúúú..tak pánska jazda.." - no počkajte.. Za toto nedostanete z tej torty,čo som dnes robila.." - smiala sa Táňa. - "A že je výborná.. tiramisová.." - dodala ešte vedomá si toho,ako obaja tiramisu milujú.
- "Si na nás krutááá.." - zasmial sa aj Roman na moment zabudnúc,kde sa vôbec nachádza. Zrazu buchli dvere a k nemu sa blížil doktor.
- "Ok..tak..zavolam ti neskôr..dobre? Zatiaľ pa.. A..nezjedzte nám všetko.." - povedal Roman do telefonu a zrušil hovor.
- "Ako je na tom?" - predbehol lekára otázkou.
- "No.. nebojte sa.. Dostane sa z toho. Poďte so mnou do mojej pracovne. Je toho trošku viac.." - vyzval lekár Romana naznačujúc mu rukou smer.
Roman sa pobral s ním po dlhej chodbe do jeho pracovne. V hlave búrka. Čo mu chce ešte lekár oznámiť? Čo ešte?..
Zlatá klietka: .. Pánska jazda..
18.06.2008 09:33:26
Komentáre
Ellie
Toto
No, zase si mi poplietla hlavu, ak sa raz budem nedajbože rozvádzať, zvalím to na Teba.. poplietla si mi hlavu, nechala si ma, aby som Tvoje písmenká mala radšej ako vlastnú rodinu, myslím na neho , kade chodím...:)).. (ale nakarmené sú šicke doma.. ta dajú dakus pokoj, kedz nelačné, ta nežiarlivé...:))
dievčence..dakujem..:)))
verte mi..:))))
Len tak ďalej...