realita-muzika-fakty

celý príbeh





Matejovi odľahlo. Gymnázium je vybavené a mesiac to hádam nejako vydrží. Vedel,že ho budú čakať aj dnes,napriek tomu odmietol maminu ponuku,že príde pre neho. Hodina sa pomaly blížila k záveru a Matej horúčkovito premýšľal,ako svoj problém porieši dnes. Zazvonilo a všetci sa húfne pobrali smerom k šatniam. Len Matej sa vliekol z nohy na nohu. Cítil vnútorný nepokoj. V šatni sa pomaly prezul a s pozberaním všetkých síl opustil budovu školy. Pred očami mal lístok,ktorý si našiel na lavici po veľkej prestávke. Stáli na ňom len dve slová "DNES PO ŠKOLE". Len dve slová,ale jemu úplne stačili. Opatrne pozrel za roh presvedčený,že tam budú. A nemýlil sa. Na prvý pohľad vyzerali úplne neškodní. Chalani,ktorí čakajú na svojho kamaráta. A len oni vedeli,prečo..

Matej sa zhlboka nadýchol a vykročil smerom k nim.
- "Aha..už ide.. Maminkin miláčik.." - začul výsmech,keď ho zahliadli. Matej mlčal. - "Tak čo? Trasorítka. Už si žaloval?" - Jožo začal hneď zostra aj so strknutím do Mateja.
- "Nie..nežaloval. U nás doma vaše mená nepadli,ani nepadnú.. Už som vám to povedal." - povedal naoko pokojne Matej a chcel pokračovať v ceste.
- "Počkaaaj.." - chytil ho Jožo za ruksak a vrátil späť do kruhu nebezpečných chalanov. - "Ešte sme neskončili.."
Matej sa ani neozval,len čakal,čo bude.
- "Prachy máš?" - začal Jožo prechádzajúc sa sem a tam,ako policajt pri výsluchu.
- "Nemám.." - odpovedal Matej.
- "Čooo?" - nezdržal sa Jožo a v hneve chytil Mateja pod krk. Chvíľu ho tak držal a odrazu pocítil na ramene ťažkú ruku chlapa. Nechápavo sa otočil a pozrel mu do tváre. Tá tvár bola nahnevaná. Nozdry boli rozšírené, pery pevne stisnuté. Tú tvár ani Matej nespoznával.
- "Matej... Bol to on?" - zisťoval Roman.
- "Nechaj to tak Roman, prosím. Už sme to doriešili, nie?" - povedal Matej a ťahal Romana za voľnú ruku preč. No Roman bol nahnevaný.
- "Bol si to ty,čo skopal Mateja pri rieke?" - zrúkol na Joža tak,že sa nedalo odporovať.
Jožo sklonil hlavu k zemi a nesmelo povedal.
- "Ja.."
Roman bol nahnevanejší čím ďalej tým viac. Postrehol,že ostatní sa rozprchli,no vedel,že tento tu ich aj tak všetkých bonzne. V prvej chvíli nevedel,čo má ďalej urobiť. Nakoniec sa rozhodol.
- "Ideme k vám. Chcem rozprávať s tvojimi rodičmi."
Jožo vystrašený viac,ako bol pred chvíľkou Matej, pozrel na Romana.
- "Prosím.. Prosím Vás..K rodičom nie.. " - šepol tíško.
- "Musíš si uvedomiť svoju zodpovednosť. Málem ste tam Mateja zabili. A ja chcem,aby to tvoji rodičia vedeli a riešili. Alebo chceš ísť radšej na políciu?" - opýtal sa Roman čiastočne upokojený.
- "Nie.. " - povedal Jožo a naznačil smer,kde býval.
- "Ja idem domov." - povedal Matej,ale Roman nesúhlasil.
- "Chcem,aby si bol pritom.." - povedal Roman a vzal Mateja okolo ramien. Jožo šiel pred nimi pomalým krokom a Roman s Matejom ho nasledovali.

- "Čo ťa napadlo prísť pre mňa ku škole?.." - opýtal sa Matej cestou.
- "Chcel som tí... Mária zomrela.. " - povedal Roman priškripnutým hlasom hľadiac do neznáma..