realita-muzika-fakty

Táňa sa zosunula popri kuchynskej linke na zem. V ochabnutých rukách krčovito držala kus papiera nesúci nové správy. Pery sa jej triasli a z oči sa jej pustili slzy. Nevedela pochopiť,čo sa vlastne udialo,ale dočkala sa..Konečne príde. Má to čierne na bielom aj s kópiou letenky. Ale..konečne?..

Táňa sa jeho návratu bála. Predsa len, čas odúčenia dokáže veľa..A aj všetky tie slová,ktoré lietali éterom. A teraz má prísť? A ona sa má správať ako vzorna manželka cudzieho muža? Aj keď..Niekedy ho milovala..Potom neskôr tú lásku zabil. Zabil ju niečím,čo pre neho bolo samozrejmé,pre ňu ani nie. Pre ňu bolo samozrejme niečo úplne iné. A tak zase nezhoda. A zase nedorozumenie..Následne hádka a následne odchod..

Aj tak si urobil po svojom. Nezavážilo,že ju tu nechával tehotnú, v cudzom byte a bez podpory muža. Nezavážilo,že prežívali práve to najkrajšie obdobie tesne po svadbe,kedy sa dvaja majú spoznávať a upevňovať to,čo k sebe cítia. Nie..On sa riadil iným rozumom..V jeho hlave nebola manželka a očakávané dieťa. V jeho hlave boli peniaze..

Nechcela mu krivdiť. To nie..Vedela pochopiť, že chcel rodinu zabezpečiť, ale takto? Pre ňu to bolo nepochopiteľné. Ona sama by toto nikdy nevedela urobiť. Ale..on bol iný. Odišiel do Ameriky a ju nechal tu. Napospas osudu, napospas svokrovcov,ktorí boli pre ňu cudzí ľudia..Napospas životu,ktorý mnohokrát vie byť krutý..

Táňa sedela na zemi v rohu kuchynskej linky. Ešte stále držala v rukách jeho list. Chce sa vrátiť. A ona má strach. Strach z toho,že sa nevráti muž,ktorý odchádzal. A že nenájde tu ženu,ktorú tu nechával.

Predsa len..10 rokov je 10 rokov..

Strhla sa na buchnutie dvermi..
- "Mamiiiiiii...som domaaaaaa..."  - zakričal jej syn od vchodových dverí presne tak,ako to mal vo zvyku jeho otec.. - "Mamiiiiiiiiiii....  "
- "Počujem..." - pomyslela si len v duchu Táňa..Na viac nemala silu a čas..Musela zakryť stopy po slzách..Nemôže predsa pokaziť radosť synovi svojím strachom..

Za tých 10 rokov bez neho si to ozaj nezaslúži..

Vyskočila zo zeme dala sa do krájania cibule..Dobre som si to vymyslela - pomyslela si ešte v duchu a mierne sa usmiala..Pocítila objatie ešte detských rúk..
- "jéééééj...budeme mať dusenú cibuľku..milujem ťa mamička.." - bozk na líci hrial..Odľahlo jej..Nezbadal to..

Švacla ho akože utierkou a smiala sa spolu s ním...

Ešte..