realita-muzika-fakty

Táňa plakala. Kojila malú Ninu a plakala. Jej horúce slzy dopadali na líčka dieťaťa,ale Táňa si to neuvedomovala. Len sa v duchu modlila v hroznej predstave. Privrela oči a opäť videla Joža vybiehať z bráničky ich domu. To bolo včera.. Odvtedy ho nikto z nich nevidel. A Táňa mala strach. Obrovský strach.
- "Tánička, netráp sa. Stratíš mlieko." - povedala svokra,ktorá si v náručí túlila Ann. Tá už pomaly driemala. Veď už aj bol na to čas,ale teraz v tejto situácii šlo všetko mimo režimu.
- "Mama.. bojím sa. Neverili by ste,ako veľmi sa bojím." - pošepla Táňa ticho a ďalej sa modlila.
- "No..o strachu o dieťa niečo viem. Tiež som matka. Ale musíš pozitívne myslieť. Isto sa nájde, len trošku trucuje. Nedivme sa mu. Má to ťažké, veľmi ťažké". - svokra hovorila aj ďalej,ale Táňa nevnímala..
S privretými očami a v modlitbách premýšľala,čo by urobila ona,keby bola v jeho koži. Zrazu dostala predtuchu. A vedela kam pôjde,len čo uloží dievčatá.
- "Mama..Ostanete tu s deťmi? Ja musím ísť." - Táňa sa na svokru pozrela takým pohľadom,že tá nedokázala povedať nie.
- "Samozrejme, že ostanem. Ale kam chceš ísť ty? Veď ešte nie si zotavená po pôrode. Táňa..Nechoď, niečo sa ti stane a ja si to neodpustím. "- prosila svokra ale bezvýsledne.
- "Idem, musím. Nepôjdem ďaleko. A vrátim sa s ním. Viem to.. Cítim to." - Táňa bola ako v tranze od netrpezlivosti.
Dokrmila svoje novonarodené dieťa, a uložila ich do ich izbičky na spánok. Vzápätí s požehnaním svojej svokry opustila dom.

Ani na moment nezaváhala,kam íst. Namierila si to na cintorín, pretože tam ho v tej predtuche videla. Bolo už po deviatej hodine. Na zem padal letný súmrak. Táňa už kráčala uličkou pomedzi tuje k hrobu Jožových rodičov. Horeli na ňom sviečky, čo bolo prvým príznakom,že bol tu. Až keď pristúpila bližšie, všimla si na uľahnutej hline ležať chlapca. V momente sa jej do očí nahrnuli slzy a nevedela,čo má povedať. Preto si len kľakla k hrobu a položila mu ruku na plece naznačujúc,že nie je sám. Jožo pomaly otočil hlavu smerom k nej. Vôbec nebol prekvapený. V očiach mal len slzy a nechuť žiť. Ale v Tániných očiach čítal strach,obavy, prosbu, lásku.. Nič z toho však predtým nepoznal.
- "Choďte domov. Vaše deti vás potrebujú." - povedal ticho a už nedokážal zadržiavať slzy.
- "Jedno dieťa mi doma chýba" - povedala Táňa krátko.
- "Matej?.. Ten sa má. Mňa nikto nechce. Vidíte. Ani moji rodičia ma k sebe nepustia. Ležím tu, búcham na ich dvere a oni mi neotvárajú. Kašlú na mňa. Celý môj život kašlali." - Jožove zúfalstvo bolo značné. Táňa si nemohla nevšimnúť jeho zaťaté päste.
- "Jožko.. Som mama. Neporodila som ťa,ale chcem byť aj tvojou mamou. Vieš,že s Romanom robíme pre to všetko. A máme pre teba aj prekvapenie. Chceme ťa dať pokrstiť, ak nemáš nič proti tomu. A chceme byť obaja tvojími krstnými rodičimi. Ja viem,že si vtedy počul náš rozhovor. Ale vyjadrenia mojej hlúpej kolegyne nie sú vyjadreniami mojimi. Žil si u nás, máš nejaký dôvod si myslieť,že by sme ťa tam nechceli?" - opýtala sa Táňa stále tichým hlasom. Jožo mlčal a pozeral do diaľky.
- Fakt sa stanete mojimi krstnými rodičmi?" - uisťoval sa.
- "Áno..Prečo ťa to prekvapuje?" - opýtala sa Táňa.
- "To budete už ako navždy moja rodina?"
- "Navždy..A tým,že už nemáš vlastných rodičov, tak ich budeme musieť nahradiť." - usmiala sa jemne Táňa. Už by sa najradšej videla doma. Začínalo jej byť len tak, v domácich šatách bez rukávov, chladno. Jožo sa triasol omnoho viac.
- "Vstaň Jožko..A poďme domov." -  poprosila ho Táňa a Jožo poslúchol.
- "Domov.." - povšepol Jožo , keď spolu s Táňou rozhrabovali stopy jeho činu na rodičovskom hrobe. - "Ako som ja to slovko nenávidel. Domov"

Táňa sa na neho pozrela cez šírku hrobu,a pohladila ho rukou po líci.
- "Odteraz to bude iné, sľubujem.." - povedala vážne a Jožo sa usmial..