realita-muzika-fakty

Jožo sa hanbil za svoje pocity,ale nevedel ich zmeniť. Nie po tom všetkom,čo mu rodičia za takmer 14 rokov vykonali. Teraz,keď sú obaja mrtvi, Jožo pocíitil úľavu. Bolo mu síce do  plaču,ale to nie pre rodičov,ktorí sa snáď ani rodičmi nemali stať. Bolo mu ľúto seba. Že sa musel narodiť práve takýmto rodičom. Rodičia,ktorí sa spoločne oddávali alkoholickým radovánkam a nakoniec ich to ešte aj spoločne zabije. Jožo vedel,čo sa stalo. Nemuseli mu to policajti ani hovoroiť. Určite sa opili,pohádali a pobili. Ale neveril,že by jeden druhého dokázal zabiť. Tomu uveriť nemohol. A nemýlil sa. Otec nešťastne padol a poranil si hlavu. Hneď zomrel. Mama to videla a v zúfalstve sa pichla nožom. A z Joža sa stala úplná sirota. Nevedel o inej rodine,ktorú by mal. Nevedel o nikom,komu by na ňom záležalo.

Až na Kosorínovcov a Mateja. Preto práve s Matejom teraz sedel pri rieke. Presne tam,kde ho pred časom tak surovo dokopal. Hanbil sa za to. Tak strašne si to vyčítlal-. Nevedel,aké má Matej problémy so zdravím,ale vedel,čo spôsobujú kopance. Veď,koľko sa mu ich už v živote ušlo. Ale byť v opačnej situácii sa mu vtedy zapáčilo. Nie  byť kopaný,ale kopať.. Bože môj. čo je to vôbec za človeka,keď toto dokázal? - Jožo si zakryl tvár rukami. Matej mlčal. Nevedel,čo sa kamarátovi preháňa hlavou,ale vedel,že nech je to čokoľvek,on musí stáť pri ňom.  A stál.

Zotmelo sa. Matej s Jožom ešte stále sedeli pri rieke napriek tomu,že začalo poprchávať.
- "Jožo, poď k nám. Roman sa bude strachovať. Vybil sa mi mobil." - povedal Matej ticho do ticha.
Jožo na neho začudovane pozrel.
- "K vám?" - pre istotu sa opýtal ešte raz.
- "A prečo ťa to prekvapuje?" - nechápal Matej. - "Čo si čakal? Že ťa nechám samého pod mostom?"
- "Matej.. ďakujem. Si ozajstný kamoš. Strašne ma mrzí,čo sa vtedy..Veď vieš.." - ošíval sa Jožo.
- "Viem Jožo, kašli na to.. To bolo.. A podstné nie je to,čo bolo,ale to,čo je.." - povedal vážne Matej a objatím naznačil kamarátovi,že je všetko v poriadku a čas ísť domov. Jožo vstal a nechal sa viesť Matejom. Bez vlastnej vôle. Ako niekto,kto ostal na svete sám.

Doma sa svietilo a Matejovi odľahlo. Práve sa vyzúvali v chodbe,keď sa vo dverách zjavil Roman.
- "Chalani, kde ste toľko? Už som sa začínal o vás báť.." - na jeho tvári sa odrážali zmiešané pocity. Strach s radosťou..
- "Prepáč Roman. Vybil sa mi mobil." - ospravedlnil sa Matej. - "Môže Jožo u nás prespať?"
Roman ostal prekvapený.
- "Prespať A nebudú ho rodičia hľadať?" - položil otázku a Jožo sa až v ten moment zložil v žiali. Roman nechápal.
- "Pomôž mi..." - ,povedal Matej a spolu s Romanom odviedli Joža na sedačku. Roman mu podal tabletku na upokojenie a spýtavo sa pozrel na Mateja.
- "Jeho rodičia sa ožratí pobili. Obaja sú mrtví" - povedal Matej hľadiac do zeme. Roman razom pochopil Len ticho prikývol a Matej sa pobral pripraviť posteľ pre Joža. TEn sedel,ako bez duše.

- "Ozaj, Roman..Čo mama?" - opýtal sa Matej z dverí.
- "Máš sestru.. Ninu.." - povedal Roman venújúc sa už Jožovi.