Táňa neveriacky krútila hlavou. Toto nemôže byť predsa pravda. Doktor klame. Určite klame. Veď,ona už tejto chorobe svoju daň priniesla. Ona s ňou už skoncovala.. Navždy..Alebo nie?
Diagnóza bola daná. A pre Vlada už dávno jasná. Preto ten náhly príchod. Ale..Prečo vlastne? Prečo tak veľa riskoval? Mohli mu v USA pomôcť. Mohol sa tam vyliečiť. Možno majú lepšie spôsoby a formy. Určite majú lepšie... Musí ísť za ním. Musí ho vidieť. Hneď!!!
- Môžem ho vidieť? - pýta sa doktora a ten prikývne hlavou. Táňa prudko vstáva zo stoličky a ide za ním. Pri dverách do izby sa zastaví a zhlboka sa nadýchne. Snaží sa ukryť v sebe strach a hnev zároveň. Strach z toho,čo bude a hnev z Vladovho hlúpeho risku. Doktor jej otvoril dvere a jej padol pohľad na muža pod prikrývkou. Doktor taktne vycúval a zatvoril za nimi dvere. Osameli. Táňa pristúpila k posteli a prikryla jeho ruku svojou.
- Prečo si mi nič nepovedal? - opýtala sa ticho.
- Nechcel som. Nechcel som,aby si to znovu prežívala. - odpovedal on,rovnako ticho.
- A čo si si myslel? Že to utajíš? - Táňa stále bola pokojná.
- Nie..Myslel som si niečo iné. Ale.. To už je nepodstatné. - zašepkal Vlado a otočil hlavu tak,aby nevidela jeho slzy. Neskoro.. Všimla si..
- Vladík..Budem s tebou. Prekonáme to. Tak,ako sme to prekonali s Matejom. Neboj sa. Len ma hnevá,že si tak hlúpo riskoval cestu domov. Mal si tam ostať. Mal si sa tam liečiť. Mohla som prísť za tebou. Mali sme s týmto bojovať tam. Chápeš? - Táňa ho nepočula,ale Vladovi neušiel strach v jej hlase.
- Chápem Táni, všetko chápem. Ale..Chcel som umrieť doma.. - Vlado stále hľadel inam. Táňa vyskočila,schytila mu hlavu a otočila k sebe. Očami zabodnutými do jeho očí povedala rázne a isto..
- Už toto nikdy nevyslov..Rozumieš? Nikdy!!! Zakazujem ti to! Ak si to rozhodol vzdať,tak nech. Ale predomnou to zataj. Inak za seba neručím. Je ti to jasne? - strach z jej očí sa vytratil. Už tam bolo len odhodlanie. Obrovské odhodlanie,ktoré vlialo Vladovi silu a odvahu.
- Jasné! - Vlado sa pokúsil o úsmev a Táňa mu ho opätovala.
- Teraz musím ísť - povedala Táňa. - O chvíľu príde Matej zo školy a ja nemám pripravený obed. Po obede sa zase zastavím. Oddychuj zatiaľ. A lieč sa. - s úsmevom na perách ho pozakrývala až po bradu a pobrala sa k dverám.
- Táni..? - zastavil ju Vlado chabo.
- Áno? - otočila sa Táňa.
- Prosím ťa. Urob pre mňa niečo. Popros Romana,aby sa za mnou zastavil,keď si nájde čas. Chcel by som s ním hovoriť. A mňa za nim nepustia. - s miernym ironickým úsmevom rukou ukázal na svoje nemocničné lôžko. Táňa nezaváhala.
- Spoľahni sa. Odkážem. - s úsmevom mu poslala vzdušný bozk a vybehla z izby. Za jej dverami už nedokázala udržať slzy,ktoré ju štípali v očiach. Spustila sa do kresla a s očami zaslepenými od slz a upretými na dvere,za ktorými ležal on tíško odriekala modlitbu za jeho uzdravenie.
Tíško..ale vrúcne..
Komentáre
jeeejo, realitka vitaj:)))
Ahoj Miss Elli :-))
čítala som,
priznám sa..nedalo sa mi Zlatej klietke odolať..
uvidime,ako sa vyspím..)))
som rada,
a vieš,že si mojím motorom?..
vŕŕŕń, vŕrŕń...
mozem byt vyfuk?:))
beliv..ja že rýchlostná páka budeš..))))))))))
Ty si naša
Ellita
viki
a mne by sa to páčilo..keby si brzdou bol..)))
no jasne, pri tebe by mi furt platnicky smrdeli :)))
a ja som čo v autíčku? ;))
em.. ak chceš