Posledné dni boli zvláštne. Roman nevedel,ako a kde sa zaradiť. Vedel,že smrť v rodine je výsostne chúlostivá záležitosť a on do tej rodiny nepatril, no napriek tomu nemohol nebyť tam. Táňa to znášala statočne,ale jej odpadávanie nahnalo poriadny strach Matejovi,ktorý ho prosil,aby bol nablízku. A Roman mu to nevedel nesľúbiť. A tak statočne znášal podozrievavé pohľady od všetkých tých cudzích ľudí, s ktorými sa za posledné dni stretol. Nevadilo mu to, hlavne,že mal Táňu a Mateja na očiach. Tak,ako teraz, tak bol vždy.. Sám a predsa s nimi..
xxx
Táňa stála pri hrobe a dívala sa doň.. Na rakvu z časti posypanú hlinou. Nemohla už plakať. Vedela,že toto nepomôže. Odrazu mala pred očami ako odišiel do USA. Ako ostala sama a tehotná. Presne tak,ako teraz. Ale.. Vtedy vedela,že sa Vlado ozve,že sa o nich postará,že sa raz vráti..možno.. Stále tam stálo to "možno".. Teraz je to definitíva. A ona tu stojí. Sama a tehotná. Vlastne.. Má Mateja, syna ktorý vo svojich 15tich rokoch je už takmer dospelým mužom. A veľmi rozumným. Možno preto,že vyrastal bez otca. A možno preto,že mu ho nahrádzal Roman. ROMAN !!! Ešte je tu s ňou aj on. Vždy bol. Nevedela pochopiť,ako si zaslúžila taký dar do života,akým bol Roman. Obzrela sa za ním a jemne sa na neho pousmiala. Odľahlo jej,že je tam. Roman jej mierny úsmev opätoval a ona už nemohla inak. Kývnutím hlavy ho privolala bližšie. Pochopil, pristúpil k nim a jednoduchým objatim okolo pliec vyjadril svoju podporu a ochranu. Matej objal Romana a tak chvíľu stáli pri otvorenom hrobe. Traja spojenci,ktorých život zviedol dokopy. Nikto netušil,čo bude zajtra. Ale každý z nich vedel,že chce aby zajtra boli takto spolu tiež.
Táňa sa odtiahla a tíško zašepkala:
- "Musím vám niečo povedať.. Niečo,o čom netušíte.. "
Roman s Matejom stuhli v náhlej obave. Netrpezlivo sa dívali na ňu a očami z nej ťahali slovíčka.
- "Matej, chcem ti oznámiť,že budeš mať súrodenca. Ak všetko dobre dopadne. Som tehotná." - Táňa so sklonenou hlavou očakávala reakciu. Chvíľku sa nič nedialo. Potom sa ozvalo:
- "Mami..?" - Táňa pozrela na syna a v očiach mu čítala otázku.
- "Áno..je to dieťa tvojho otca. Iného muža som nemala" - Táňa cítila potrebu povedať to. Potom pozrela na Romana. Ten sa na ňu díval s takou láskou,že sa bála,že to neunesie.
- "Roman..Ja viem.." - prehovorila tíško.
- "Pssst..." - Roman ju zastavil jedným gestom. - "Vtedy,keď ma Vlado zavolal do nemocnice.. Vtedy ma prosil,aby som sa o vás postaral, keď.. Sľúbil som mu to. A chcem svoj sľub splniť. Ak nemáte nič proti..
Táňi sa v očiach zračilo prekvapenie a aj radosť. A možno si to len domýšľal. Matej bol ozaj prekvapený.
- "Ja nemám.." - povedal nahlas až sa obaja dospeláci trhli.
- "Ja tiež nie.." - povedala Táňa s miernym úsmevom na perách.
Roman pocítil nevýslovné šťastie. Oboch ich naraz objal a riadnu chvíľu tam tak stáli a spomínali na toho,ktorý už nebol medzi nimi a predsa bol. Stáli tam až dovtedy,kým ich neodohnal dážď..
Táňa sa odtiahla a tíško zašepkala:
- "Musím vám niečo povedať.. Niečo,o čom netušíte.. "
Roman s Matejom stuhli v náhlej obave. Netrpezlivo sa dívali na ňu a očami z nej ťahali slovíčka.
- "Matej, chcem ti oznámiť,že budeš mať súrodenca. Ak všetko dobre dopadne. Som tehotná." - Táňa so sklonenou hlavou očakávala reakciu. Chvíľku sa nič nedialo. Potom sa ozvalo:
- "Mami..?" - Táňa pozrela na syna a v očiach mu čítala otázku.
- "Áno..je to dieťa tvojho otca. Iného muža som nemala" - Táňa cítila potrebu povedať to. Potom pozrela na Romana. Ten sa na ňu díval s takou láskou,že sa bála,že to neunesie.
- "Roman..Ja viem.." - prehovorila tíško.
- "Pssst..." - Roman ju zastavil jedným gestom. - "Vtedy,keď ma Vlado zavolal do nemocnice.. Vtedy ma prosil,aby som sa o vás postaral, keď.. Sľúbil som mu to. A chcem svoj sľub splniť. Ak nemáte nič proti..
Táňi sa v očiach zračilo prekvapenie a aj radosť. A možno si to len domýšľal. Matej bol ozaj prekvapený.
- "Ja nemám.." - povedal nahlas až sa obaja dospeláci trhli.
- "Ja tiež nie.." - povedala Táňa s miernym úsmevom na perách.
Roman pocítil nevýslovné šťastie. Oboch ich naraz objal a riadnu chvíľu tam tak stáli a spomínali na toho,ktorý už nebol medzi nimi a predsa bol. Stáli tam až dovtedy,kým ich neodohnal dážď..
Komentáre
Pekne je to napísané
Ellie, páčil sa mi ich príbeh.
dakujem ján..
zvážim to..:))
Pokračuj...
pôvodne som si myslela,že to dnes ukončím...
tak neviem..dilemu mám...)))
...
sa mi zdalo také unáhlené, mne sa zdá ,že teraz je ten správny koniec, ale nechcem ťa ovplyvňovať .Ty máš fantáziu , ja nie ...ale zdá sa mi že niečo nové by bodlo lepšie .
Čakám ako sa rozhodneš a prajem ti dobré nápady, nech sa ti darí !!!
Komentáre sú pozitívne...