Táňa bolá nahnevaná. Nahnevaná na vlastnú bezmocnosť. Tak veľmi chcela zabrániť tomuto šialenstvu. Nemohla predsa od Romana prijať takúto obeť. Alebo mohla? Veď je to niečo,s čím sa dá žiť. Vlastne bez čoho. Ale..Aj tak..Darovať niekomu tak dôležitý orgán? A ešte v takejto situácii? Stále to nemohla pochopiť. Keby bola ona vhodným darcom,tak by bolo všetko v poriadku. Niesla by to sama. Aj všetky následky. Takto si bude vyčítať,keď sa nedajboh niečo skomplikuje. Roman síce nemal vlastnú rodinu. Ale mal Máriu. A tá ho potrebovala. Aj keď to už bola dospelá žena.
Už zajtra mal prebehnúť zákrok. A jej nervozita tak stúpala,že nevedela čo so sebou. Nemohla ani do nemocnice za nimi. Už by ju nepustili.Nemohla nič. A tak si sadla k počítaču a vyhľadala si na internete všetky informácie spojené s jej problémom. Začítala sa. Aj keď sa nedočítala nič nové. Všetko jej bolo podrobne vysvetlené. Aj keď veľa z postupu sa od Matejovho prípadu zmenilo,vylepšilo..Aj tak mala strach. Obrovský strach. Vyhľadala si v diskusiách tému Transplantácie. A čítala. A hltala názory a príbehy tých,čo to absolvovali. No ani to ju nevedelo ukľudniť.
Nakoniec to vzdala. Malú bielu tobolku zapila dúškom vody. Vypla počítač a len tak,pre formu,vzala si do postele obľúbenú knihu. Neprečítala z nej ani riadok.Dokonca si ani nezasvietila lampu. Zvalila sa do postele,a schúlila sa na jej krajíček pod paplón. Ponorila sa do myšlienok,čo jej vírili hlavou. Vedela,že neurobila niečo,čo už dávno urobiť mala. Že jej niečo uniklo. Že niekde zlyhala. A nevedela kde.
Zrazu sa prudko posadila. Zrazu to vedela. Okamžite vyletela z postele a rozbehla sa k telefónu. Rázne vyťukala číslo do nemocnice. Letkom mrkla na hodink. Takmer jedenásť..No a čo?
- "Prosím?.." - profesorov hlas bol rozospatý.
- "Dobrý večer..Ja..Prepáčte,že ruším.." - Táňa prudšie dýchala,ale inak bola maximalne rozhodnutá. - Tu je Hanková. Táňa Hanková.
- "Áno pani Hanková. Nevyrušujete. Chápem vaše obavy aj všetko ostatné. Nebojte sa. Všeko dobre dopadne". - upokojoval ju profesor.
- "Ja viem. Verím vám. Ste ten najlepší odborník v celom okolí. Nie preto volám." - Táňa sa zhlboka nadýchla a vyriekla to. - "Rozhodla som sa ponúknuť svoju obličku na transplantáciu.
Na druhej strane linky bolo chvíľu ticho. Nakoniec sa ozval profesorov hlas.
- "No..každopádne je to šľachetné rozhodnutie. Ale..pani Hanková. Takému procesu predbieha séria vyšetrení. Keď dôjde k pevnému rozhodnutiu. Museli by sme sa osobne stretnúť,prebrať to..Potom..
- "Viem..Ja viem pán profesor..Ja som vám to len chcela oznámiť hned teraz. Keď si nájdete pre mňa čas,rada podstúpim všetko,čo s tým súvisí. A rada by som pomohla iným tak,ako p. Petrík pomáha nám. Som to dlžná. Neviem inak,nemôžem inak..
- "Dobre pani Hanková. Dohodneme sa. Teraz ak dovolíte,čakajú ma pacienti.. Uvidíme sa zajtra. Predpokladám.." - profesor taktne ukončil rozhovor.
- "Samozrejme pán profesor. Nevedela by som byť inde. Uvidíme sa. Tak..Pokojný zbytok noci vám prajem." - Táňa sa usmiala. Tento muž ju naplňal pokojom. A ona mu bola za to nesmierne vďačná.
Znovu sa uložila do postele a aj keď až do rána nevedela zaspať,aj tak už bola omnoho,omnoho pokojnejšia.
A tak zbytok noci prečkala v modlitbách. V modlitbách za dvoch mužov,na kotrých záležalo.
Modlitbu za tých,bez ktorých by táto Zlatá klietka ostala prázdna.
A v modlitbách ju našlo ráno.
Už zajtra mal prebehnúť zákrok. A jej nervozita tak stúpala,že nevedela čo so sebou. Nemohla ani do nemocnice za nimi. Už by ju nepustili.Nemohla nič. A tak si sadla k počítaču a vyhľadala si na internete všetky informácie spojené s jej problémom. Začítala sa. Aj keď sa nedočítala nič nové. Všetko jej bolo podrobne vysvetlené. Aj keď veľa z postupu sa od Matejovho prípadu zmenilo,vylepšilo..Aj tak mala strach. Obrovský strach. Vyhľadala si v diskusiách tému Transplantácie. A čítala. A hltala názory a príbehy tých,čo to absolvovali. No ani to ju nevedelo ukľudniť.
Nakoniec to vzdala. Malú bielu tobolku zapila dúškom vody. Vypla počítač a len tak,pre formu,vzala si do postele obľúbenú knihu. Neprečítala z nej ani riadok.Dokonca si ani nezasvietila lampu. Zvalila sa do postele,a schúlila sa na jej krajíček pod paplón. Ponorila sa do myšlienok,čo jej vírili hlavou. Vedela,že neurobila niečo,čo už dávno urobiť mala. Že jej niečo uniklo. Že niekde zlyhala. A nevedela kde.
Zrazu sa prudko posadila. Zrazu to vedela. Okamžite vyletela z postele a rozbehla sa k telefónu. Rázne vyťukala číslo do nemocnice. Letkom mrkla na hodink. Takmer jedenásť..No a čo?
- "Prosím?.." - profesorov hlas bol rozospatý.
- "Dobrý večer..Ja..Prepáčte,že ruším.." - Táňa prudšie dýchala,ale inak bola maximalne rozhodnutá. - Tu je Hanková. Táňa Hanková.
- "Áno pani Hanková. Nevyrušujete. Chápem vaše obavy aj všetko ostatné. Nebojte sa. Všeko dobre dopadne". - upokojoval ju profesor.
- "Ja viem. Verím vám. Ste ten najlepší odborník v celom okolí. Nie preto volám." - Táňa sa zhlboka nadýchla a vyriekla to. - "Rozhodla som sa ponúknuť svoju obličku na transplantáciu.
Na druhej strane linky bolo chvíľu ticho. Nakoniec sa ozval profesorov hlas.
- "No..každopádne je to šľachetné rozhodnutie. Ale..pani Hanková. Takému procesu predbieha séria vyšetrení. Keď dôjde k pevnému rozhodnutiu. Museli by sme sa osobne stretnúť,prebrať to..Potom..
- "Viem..Ja viem pán profesor..Ja som vám to len chcela oznámiť hned teraz. Keď si nájdete pre mňa čas,rada podstúpim všetko,čo s tým súvisí. A rada by som pomohla iným tak,ako p. Petrík pomáha nám. Som to dlžná. Neviem inak,nemôžem inak..
- "Dobre pani Hanková. Dohodneme sa. Teraz ak dovolíte,čakajú ma pacienti.. Uvidíme sa zajtra. Predpokladám.." - profesor taktne ukončil rozhovor.
- "Samozrejme pán profesor. Nevedela by som byť inde. Uvidíme sa. Tak..Pokojný zbytok noci vám prajem." - Táňa sa usmiala. Tento muž ju naplňal pokojom. A ona mu bola za to nesmierne vďačná.
Znovu sa uložila do postele a aj keď až do rána nevedela zaspať,aj tak už bola omnoho,omnoho pokojnejšia.
A tak zbytok noci prečkala v modlitbách. V modlitbách za dvoch mužov,na kotrých záležalo.
Modlitbu za tých,bez ktorých by táto Zlatá klietka ostala prázdna.
A v modlitbách ju našlo ráno.
Komentáre
tak
ELL... Ty si už ako Teiduch..naťahuješ mi gumku v gaťach od nedočkavosti... Ja pri Vás dvoch aj zbakrotujem a v galanterke vyvesia pre mňa zákaz vstupu:)))
viky..si ma zarazila..
bože môj..ja ani neviem,či ten syn sa volá vôbec matej..))))
no čo už..spisovatelka som..:)))či chcela by som byť..)))
Ell:))))