realita-muzika-fakty

predchádzajúce časti




Táňa jednou rukou tlačila prázdny kočík a v druhej ruke zvierala maličkú rúčku Ann. Pomalým krokom,tak aby Ann stačila, kráčali smerom k hrobu, kde ležali dvaja ľudia, ich srdiečku tak blízky. Táňa viedla ukázať Vladovi jeho dcéru. A jeho dcére hrob jej otca. Pomalé tempo vyhovovalo aj jej. Pod čiernou blúzkou sa jej už črtalo tehotenské bruško. A Táňa pociťovala rovnakú únavu,ako pri tehotenstve s Vladkom. A tak čas od času zastali,aby si vreckovkou utrela pot z čela. Už to nemali tak ďaleko,keď Táňa opäť zastala a len čo sa utrela, pozrela smerom k hrobu jej manžela. Stuhla. Pri hrobe na kolenách kľačala zhrbená osoba oblečená v čiernom. Nakláňala sa k mramorovej platni,ako keby chcela,aby ju ten pod ňou lepšie počul. Táňa videla svokru,ktorá sa prišla vyžalovať synovi. Na rukách sa jej vyhodila husia koža a v prvej chvíli mala chuť utiecť. No neurobila tak. Pevne chytila rúčku malej a pokračovali ďalej v ceste.

- "Dobrý deň." - povedala jednoducho a do vázy vložila kytičku bielych astier.
- "Dobrý deň." - svokra na nich ani nepozrela.
- "Ann.. proísm ťa..pozri aká je tam krásna lúka. Choď nazbierať kvietočky. Bež.." - Táňa tľapla malej po zadočku a tá sa so širokým úsmevom pobrala k lúke plnej kvetov. Potom sa opýtala svokry,nespúšťajúc oči z malej.
- "Ako sa máte, mama?"
- "Zle.." - odvrkla svokra. - "To sa nehanbíš prísť k hrobu môjho syna s cudzím deckom?" - nenechala dlho čakať na jedovaté slová, ale Táňa ani nič iné nečakala.
- "To decko nie je cuzdie" - povedala stále pokojne.
- "Tebe možno nie. Aj to len papierovo. Ved on si ho osvojil. A ty tiež. Vieš.." - svokra prvýkrat pozrela na nevestu. - "bolí ma srdce,keď vidím,ako rýchlo si sa vydala. Celý čas si sa s nim kurvila. Vedela som to. A preto som to aj Vladkovi napísala. Mal si zobrať Aničku, tá by bola pre neho. A nie takú,čo nevie počkať na chlapa vo všetkej počestnosti." - svokra prskala jed bez rozmyslu. Táňa stále pozorovala malú,ktorá zbierala kvety na lúke. Ann akokeby vycítila jej pohľad, dvihla hlavu a pozrela smerom k nej. Táňa ju gestom ruky privolala a tá poslúchla. Keď ju Táňa držala na rukách ticho povedala.
- "Mama.. Pozrite sa na to cudzie decko.. Dobre sa jej prizrite. A keď neuvidíte to,čo je uvedené v jej rodnom liste,tak potom ste fakt zaslepená nenávisťou ku mne. Podľa vás som sa ja kurvila. Myslieť si to môžte. Akosi už ma to nebolí. Ja viem,aká je pravda. Ale Romanovi by ste mali byť minimálne vďačná. Dal vášmu synovi obličku. Aj keď vedel,že šance sú minimálne. A ešte neváhal letieť do Ameriky,aby sa postaral o vašu vnučku. Aby vaša vnučka,krv vášho syna, nebola dieťaťom bez rodiny a koreňov. Postavte sa k tomu ako chcete mama. Ale..Uvedomte si,že krivdíte všetkým dookola. Je mi vás ľúto. Viete,že ste zlá, a snažíte sa to odčiniť účasťou na svätej omši. Myslíte si,že keď každý deň prijmete, tak je to dobré. Lenže milá mama, Boh neráta to,koľko krát ste prijali,ale to,koľkokrát ste zhrešili." - Táňa rozprávala ticho ale tónom,ktorý dával značne najavo,že nechce viac k tomu nič počuť. Tak posadila malú do kočiara a chystala sa na odchod. Svokra z malej Ann nemohla spustiť oči a Táni bolo jasné,že pochopila. A ozaj jej jej bolo ľúto.
- "Mama.. Odpúšťam vám. Všetko,čím ste mi za celý ten čas ublížili. Kedykoľvek ste u nás vítaná. Len si dobre premyslite,s čím k nám prídete. A to teraz určite nemyslím na nejaké materiálne veci..Aby sme sa pochopili správne.." - dodala Táňa a vybrala sa smerom k východu.
- "Do videnia.." - prehodila smerom k nej, ale len tak,aby svokra nevidela príval slz,čo sa jej natlačil do očí. No nemohla ani vidieť slzy,ktoré tiekli z očí svokre.

Táňa sa ešte od brány otočila. Svokra stále kľačala pri hrobe a v rukách držala kytičku lúčnych kvetov,ktoré na chladný mramor položila malá Ann.  "Snáď ju to obmäkčí" - pomyslela si Táňa a opustila to tiché miesto.