realita-muzika-fakty

     Je piatok večer. Tlačíme sa s budúcim  manželom v mojej posteli. S budúcim manželom a našim dieťaťom. Budúcim? Nie..Blby výraz. S ešte nenarodeným. Na skrini visia svadobné šaty v igelitovom obale. Dívame sa na ne a spriadame plány,ako obísť všetky ceremónie. Neuskutočniteľné plány..Ale..Snívať je dovolené..Že? Pred polnocou Michal odchádza. Nech je zachované dekórum. Ostávame sami. Ja..naše dieťa a moje myšlienky. Spánok neprichádza. An malému Mišovi nie. Tak bdieme obaja. Len nie som si istá,či obaja myslíme na to isté.
     Vzdávam to. Nebudem sa siliť do spánku,keď neprichádza. Je niečo okolo piatej hodiny ráno. Oblečiem sa a schádzam do pivnice ku zákuskom. Pospevujúc si plním krabičky sladkými dobrotami pre svojich hostí. Ukladám do igelitových tašiek,tašky do obrovského prúteného koša..
- "Ty čo nespíš? " - prichádza otec.
- "Nedá sa mi.." - poviem ja a do oči sa mi tlačia slzy. - "Oci..poď  si so mnou zaspievať." - otec súhlasí. Chce ísť po harmoniku,ale odhovorím ho. Nech si niekto nemyslí,že sme pošahanci. Ráno o piatej..a už ožratí..)))
- "Ej od Buchlovááá vietor veje..už tej Aničkééé pantle berie.." - ťaháme s otcom dvojhlasne,kým sa nepridá usmievajúca mama. A potom vymýšlame a začíname ďalšie a ďalšie. Kým práca v pivnici nie je hotová a povinnosti nás nerozhodia po dome. Mamina ostáva pri sporáku,ja s otcom a Katarínou ideme vonku zdobiť dom. Vešiame biele papierové zvony a girlandy,čo mi poslala sestra z Ameriky. Ani si neuvedomím a už je 11hodín.
- "Sakra..Táňa ma už čaká..Musím ísť.." - oznámim otcovi a bežím do kúpelne. Rýchla sprcha,rýchlo sa obliecť..A padám.
     Táňa ma už vyčkáva na okne.
- "Fasa meškáš.." - usmieva sa.
- "Hej..viem..Zdobila som si dom,tak preto.." - usmievam sa aj ja..
- "Toto bude o držku..Naši vraj majú o jednej prísť tu po kytice.." - oznamuje mi budúca švagrina medzi rečou.
- "Čoooo???...Veď sobáš je až o pol tretej..Čo im šibe?.Či sa boja,aby som si nerozmyslela?.." - smejem sa ja naoko zhrozená..
- "Asi.." - smeje sa aj Táňa. - "Podávaj mi veľké natáčky.."
     Vlasy natočené, vizážistka skrášluje už aj tak krásne..)))..Posledné upravy, telefonát domov.."Pošlite mi auto..Nech nejdem so závojom a v teplákoch cez dedinu.."..Auto je tu..Rýchlo..rýchlo..Prídem domov..Všetci vyjadria svoj názor. Prvá družička ma v očiach slzy..
- "Vieri..Neplač..Poď mi pomôcť s obliekaním." - poviem ja a znovu sa rozospievam. No pesnička sa zasekne v hrdle. Cez okno vidím parkujúce autá. Moja budúca rodina je už tu. Nevesta sa ešte tak rýchlo neobliekala..Asi..))..Žiadne ceremónie. Šupito presto..))
     Ceremónii sme si užili dosť. Najprv odpytávanie rodičov doma. Dojímavé. Potom sobáš v kostole. Manžel obrúčky nezabudol. Ja kríž,na ktorý sme mali prisahať a ktorý sme si sami kúpili áno. Nič sa nedialo. Požičali nám kostolný. Ale Michal penil a ja som to cítila. Svadba šla mimo mňa. Ako keby sa vydával niekto iný a ja som nezúčastnene sedela v zadnom rade ponorená do svojich myšlienok. V chrámovej lodi bolo chladno. A medzi čerstvými manželmi tiež. Triasla mnou zima..Ktovie,či len?...
     Ceremónie pokračovali aj na hostine. Veď to isto poznáte. Bavili sme sa perfektne. Aj keď môj muž je pre mňa taká brzda,nech rozbehnutý vlak sa udrží v koľajach.  Ale cigánske na konci som si neodpustila. Hoc som bola v 5om mesiaci. Topánky dolu a skákali sme so sestrami a švagrami ako najaté.
     Po polnoci,keď som sa už prezliekla do civilu,pocítila som niečo zvláštne..Pocítila som zmenu..V momente..Už som nebola nevesta..Ani dievča..Už som bola žena..Matka..A naplno som si to uvedomila až vtedy.
     A viete čo bolo na našom vstupe do manželského života najkrajšie?..Teda..pre manžela..?..Že manželka vďaka zime v kostole na týždeň úplne stratila hlas..)))))))))