realita-muzika-fakty

Zase ju odohnal.. A ona tak potrebovala byť s ním. Nerozumel. Nechápal ju. Nevedel ju pochopiť. Posielal ju domov. Tam,kde to z duše neznášala. To ticho.. A samotu.. A jeho veci... Nerozumie,že tam nechce byť. Nechápe,že tam nevládze zostávať sama. Že ju to tam dusí. Že ju to ubíja..

Poslal ju domov... Nemá na ňu čas. Zase nejaké rokovanie. Zase len práca.. Sedí tam od rána do večera. A čo ona? Čo má medzitým robiť ona?

Nevedela. Vo svojej bezradnosti sadla si na lavičku pri rieke a pozorovala vodu,ktorá plynula. Tú vodu,ktorá jej vzala to najcennejšie,čo mala. Slzy jej zaplnili oči a tak ich privrela.

- Lara.. ?

Strhla sa.. Už dávno nepočula toto oslovenie. A takto ju oslovoval len on. Nikto iný.. Len Filip. Pomaly sa otočila za hlasom.

- Filip.. - vydýchla jeho meno.
- Ahoj Lara.. Vyrušil som ťa? - opýtal sa on so starostlivosťou v očiach. Vždy ju tam mal. Pamätá si to. Večne starostlivý Filip.
- Ale nie.. To je v poriadku. Ja len.. Trošku som sa zamyslela..
- Viem.. Chápem.. Ako to nesieš? - opýtal sa presne tak,ako predpokladala,že sa to opýta..
- No.. Ako sa to už len dá niesť? Je to hrozne ťažké.. - povedala a kútikom pery jej mykalo.
- Poď.. dáme si niekde spolu kávu. Urobí ti dobre.. - usmial sa mierne a Klára nevedela,čo má robiť.
- Nechcem ťa zdržiavať. Určite máš niekam naponáhlo.. - povedala ticho.
- Ale nie.. Práveže nie.. Mám pre teba čas.. A ucho.. Som predsa tvoj priateľ.. - stále sa povzbudzujúco usmieval.
- Bývalý.. - podotkla ona.
- Lara.. To,že už netvoríme pár neznamená,že už nemôžme byť priateľmi. Ja viem, pre mnohých je to problém,ale ty vieš,prečo niesme partnermi. Prečo sme byť nemohli. Urobili sme obaja chybu. Ale prečo kvôli nej prísť aj o priateľstvo? Keď už sme stratili tak veľa? - Filip čakal odpoveď.
- Máš pravdu. Niet dôvodu.. Poďme.. Kávu som dnes ešte nepila.. - s miernym úsmevom sa zavesila do ponúkaného Filipovho ramena.

Zapadli do neďalekej kaviarničky. Objednali si kávu a zákusok k nej. Servírka odišla a oni osameli.
- Rozprávaj. - povzbudil ju Filip.
- Neviem,či chcem. Nemám nič pekné. A nechcem tým zaťažovať teba.
- Ale.. Viem,že sa trápiš.. A chcem tvoje trápenie zmierniť. Od toho nešťastia uplynulo už viac,ako polroka.. Ja viem.. Pre vás,ako rodičov, čas nehrá žiadnu rolu.. Ale otupiť vie.. To poznám sám.. A pomáha,keď sa niekomu zdôveríš.. Aj toto poznám sám.. - Filipov hlas znel upokojujúco. Ako vždy.
- Filip.. Ostala som sama.. Nepotrebná.. Zbytočná.. Martin stále pracuje.. Prácou zaháňa svoj žiaľ. Ja nemám čím. Nikto ma nepotrebuje. Nikomu nechýbam. Skrátka.. zbytočná.. - posledné slova sotva rozumel. Klára premáhala plač.
- Lara.. Nehovor mi to. Nikto na tomto svete nie je zbytočný.. Ver mi... Vôbec nikto.. Záleží len na ňom samom, či tú svoju úlohu nájde,ale nie..
- Ja som ju našla.. V materstve.. Ale matkou už nie som.. - prehrala.. Plač ju premohol.
- Ale môžeš byť.. Ak ešte chceš, môžeš byť.. - prikryl jej ruku svojou..
Dvihla hlavu a dívala sa na neho prekvapene: - Ale ja už rodiť nemôžem.. Predsa..
- Ale matkou môžeš byť aj bez toho,aby si musela rodiť.. Zabudla si? - díval sa jej priamo do očí a čakal,kedy si spomenie..
- Ty myslíš.... ? - opýtala sa neisto.
- Myslím. Ak to chceš skúsiť, môžme hneď. - nenaliehal. Ale ponúkal možnosť. A Klára si to uvedomovala. Zvažovala to len chvíľu.
- Chcem.. - rozhodla sa.
- Tak potom nám v tom nič nebráni. - povedal Filip a vstal od stola. Klára vstala tiež. Počkala,kým Filip vyrovnal účet a potom spoločne vybehli z kaviarne.

Pre Kláru začala nová etapa jej života. No v tom okamihu si to vôbec neuvedomovala.