realita-muzika-fakty

Táňu to mrzelo. Celá tá situácia. Ale zároveň sa nevedela spamätať z facky,čo dostala. Roman možno ani netuši,ako veľmi jej pomohla. Presne v tom okamihu pochopila,že smútok a plač nič nezmení. Aj keď sa bolesť nadobro usídlila v jej duši,pochopila,že život musí ísť ďalej. že je tu Matej,ktorý má len ju. A pochopila to až po tom,ako Roman odišiel. Ráno vstala neskoro,opuchnutá po preplakanej noci. Kuchyňa bola vcelku uprataná,až na horu riadu v dreze. Pochopila rýchlo. Preboha, Matej šiel do školy, mal dôležité skúšky.. A ona ho ani nevychystala,ani nevyprevadila. Čo je to za matku..! Táňa v tom okamihu pochopila,že musí od základu zmeniť svoje správanie aj celý spôsob života. Pocítila novú silu a tak sa plná elánu pustila do práce. Keď prišiel Matej domov, nestíhal sa čudovať. Bolo upratané, navarené, dokonca aj upečená jeho obľúbená štrúdla. Spýtavo sa pozrel na mamu,ktorá v okamihu pochopila
- "Nie..Neozval sa." - tíško zašepkala so sklonenou hlavou. - "Ale Matej, začneme odznova.. a sami. Ak nás mal rád,tak príde. Ak nie,tak nemáme právo okrádať ho o čas a možnosť nájsť takú,ktorú rád mať bude."
- "Ale.." - Matej sa zasekol uprostred vety. Z matkinho výrazu pochopil, že nechce počuť žiadne "ale.."
Mlčky sa pustil do jedla.

Prešlo niekoľko týždňov. Táňa sa vrátila do práce aj do niekdajšieho kolobehu. Všetko sa zdalo byť,ako bolo. Ale len zdalo. Roman jej nesmierne chýbal. Ale ona jemu asi nie. Neospravedlnil sa jej. Nepreukázal najmenšiu snahu. Dokonca ani Matej nespomínal,či sa ešte stretávajú.A ona sa nechcela pýtať. Práve prechádzala okolo jeho domu. Podvedome spomalila krok v hlbokom zamyslení. Vtom si všimla stáť pred bránou sanitku a taxík. Táňa bola spontánna odjakživa a tak nezaváhala ani na moment. Vbehla cez otvorenú bránku do dvora a prudko zabočila za roh domu,kde boli vchodové dvere. Otvorili sa tesne predtým,ako chcela stlačiť kľučku. Stratila rovnováhu a padla rovno do náručia nejakého muža. Nie nejakého. Do jeho náručia. Okamžite spoznala jeho vôňu a želala si,aby zastal čas.
- "Táňa?.. Čo tu robiš?" - Roman bol nadmieru prekvapený. Táňa sa postavila na vlastné nohy a nemohla si nevšimnúť zbalenú batožinu položenú v chodbe.
- "Ty niekam cestuješ? Je všetko v poriadku? Videla som sanitku a tak.. Zľakla som sa. Povedz..čo sa deje?" - Táňa rozprávala rýchlo ako vždy,keď bola rozrušená. Roman sa chvíľu na ňu mlčky díval a tak jej šeptom oznámil.
- "Odchádzam. Idem do Ameriky." - a sklonil hlavu neschopný dívať sa na odraz stavu duše v Tániných očiach.
- "Do Ameriky? Načo? Čo tvoj zdravotný stav? Čo Mária?" - otázok bolo priveľa a Roman nebol schopný na ne odpovedať. Stál so sklonenou hlavou a bez slova.
- "Chcel si ísť bez rozlúčky? Fakt sme tak málo pre teba znamenali?" - v Táni stúpala hystéria. Sama to vedela. Roman bol stále ticho, neschopný akejkoľvek reakcie. Táňa sa chvíľu dívala na jeho sklonenú hlavu. Nemohla tušiť,že tým postojom skrýva slzy v očiach. Pochopila to po svojom... Otočila sa na opätku a vybehla z domu...

Roman si sťažka dosadol na zbalený kufor a tvár si zaboril do dlaní. Na pleci pocítil ženskú ruku. Prikryl ju svojou a povedal:
- "Neboj sa Mária, všetko bude v poriadku. Tebe bude tam dobre, postarajú sa o teba. A ja sa najneskôr do dvoch mesiacov vrátim. Hneď,ako vybavíme všetky potrebné papiere."
Mária nemo prikývla a v očiach sa jej zračila obrovská láska a dôvera.