realita-muzika-fakty

Braňo sedel v tmavej obývačke a díval sa do okna. Bolo mu tak divne. V byte vládlo nezvyčajné ticho. Ticho,ktoré ho nútilo premýšľať. Nemal chuť na nič. Už pár dní sa citil mizerne. Čo pár dní..Pár rokov..Ale..Posledné dni to pociťoval všetko oveľa intenzívnejšie. Nechápal prečo,ale všetko ho privádzalo do zúrivosti. Celá táto neriešiteľná situácia. Mal toho plné zuby,ale riešenie nepoznal..Hoci chcel..A ako chcel...

Bezvládne sa zvalil do kresla rozhodnutý počkať na vlastnú ženu. Oprel sa do opierky a privrel oči. Pred nimi mu defilovali obrazy z minulosti. Krásne obrazy..Zaspomínal na tie krásne časy,na to,ako spoznal svoju ženu..Na ten príval lásky,tak obrovský a prekvapivý..príval lásky,ktorý vtedy cítil. Spomínal na krásne romantické večery plne lásky a pohody,na to,ako si priniesli domov z pôrodnice prvorodeného syna..a potom aj dcérku...Spomínal na to štastie,ktoré vtedy bolo nevyčerpateľné. Kde sa to mohlo tak dokašlať? Kedy? Kedy sa tak vzdialili od seba? A prečo? Či vari mohol zabrániť tomu,čo sa stalo? Veď..aj jeho bolí tá strata. Bolo to aj jeho dieťa. Prečo Andrea zaujala taký postoj? Prečo sa uzavrela vo svojej bolesti a odmietala ho k sebe pustiť? Nechápal to. Vedel,že bolo chybou odísť vtedy do zahraničia,ale kto mohol tušiť,že sa niečo také stane? Kto mohol tušiť,že Andreino tehotenstvo tak náhle skončí? Len pár mesiacov pred termínom. Bolelo to..Aj jeho..A strašne. A táto bolestivá strata spustila lavínu ďalšich strát. Stratili sa navzájom. Vedel to. A hoc miloval svoju rodinu,nevládal už takto ďalej..Nemohol..Nechcel..
Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk oznamujúci došlú sms..Nepotešil sa.Skôr ho premohol nejaký pocit nevôle. Dnes nie..Dnes fakt nie.
Vedel kto to je..A nemýlil sa. "Brani..musim s tebou hovoriť..hneď..teraz..záleži od toho vela..prosím..nenechávaj ma v tom samu.." Jasné..Tušil to..Kate si žiadala svoje..A čím ďalej,tým viac. Vedel,že to príde. Už vtedy,keď ju oslovil na chate to vedel..

Zrazu pochytil strašnú nechuť ostávať v prázdnom byte. Vyskočil z kresla a tresol za sebou dvermi. Autom to mal ku Kate sotva 20 minút. Vybehol hore schodmi do jej podkrovného bytu a celý netrpezlivý zazvonil pri dverách. Len čo mu Kate otvorila vrhol sa na ňu. Hneď vo dverách ju začal lačno bozkávať. Kate ho rázne odstrčila a on si až vtedy všimol slzy v jej očiach..
- "Kate..preboha..čo sa stalo?" - opýtal sa celý vystrašený.
Kate pomaličky zatvorila vchodové dvere a zosunula sa kolo nich na zem. Odhodlane sa pozrela Braňovi do očí očami plnými slz..Na perách posadený akýsi poloúsmev,v rukách čosi ukryté..Mlčala..
- "Kate..vyzeráš strašne..tak už hovor..si chorá?" - Braňo síce nechápal prečo,ale mal o toto žieňa strach..
Kate vystrela zovretú ruku a podala Branymu jej obsah. Braňo nechápavo hľadel na akýsi papierový prúžok. Chvíľu nechápavo,ale v jedinom okamihu pochopil..
- "Kate..?... - otázka v očiach..otázka..i strach..
- "Nechcela som.." - povedala Kate a usedavo sa rozplakala..Braňo chvíľu nevedel,čo má robiť..Nakoniec sa zosunul ku Kate a tuho ju objal..

A slzy nešťastia sa miešali so slzami štastia..


prvá časť:  klik