realita-muzika-fakty

Monika čakala na Mareka. Ležala na posteli a dívala sa do nekonečnosti tam za oknom. Nejakym zvláštnym zmyslom vycítila,že sa čosi deje. Vo vnútri pociťovala strašný nepokoj. Tušenie naberalo obrovské rozmery až z ničoho nič hraničilo s istotou. Radovi sa niečo stalo! Určite sa mu niečo stalo. Pohrúžená do analýzy búrky v sebe nevšimla si,že sa Ivana prebrala. Strhla sa až na zachrípnutý hlas v izbe:
- "Kde som?" - pýtala sa dezorientovaná Ivana.
Monika zišla z postele a obišla Ivaninu posteľ tak,aby sa Ivana nemusela otáčať za ňou.
- "Pokojná buď. Si v nemocnici. Po zákroku." - upokojovala ju Monika a odhrnula jej vlasy z čela. Ivana privrela oči a spod viečok sa vygúľali slzy.
- "Ty?" - dostala zo seba len jedno slovko.
- "Áno.. Ja. Viem, bizarná situácia, ale nemysli teraz na to. Dôležité je,aby si sa teraz uzrdavila. Čím skôr. Potom budeš riešiť ostatné, ak niečo riešiť chceš."
- "Monika.." - Ivana sa snažila no Monika ju prerušila.
- "Pssst.. Nehovor nič. Všetko bude dobré. Som tu s tebou." - pohladila ju po tvári a úsmevom naznačila svoj úmysel. Ivana mala naširoko otvorené oči.
- "Monika.. Nechcela som ti ublížiť. Ver mi. Raz ti to všetko vysvetlím.. " - Ivana rozprávala len zťažka.
- "Dobre Ivana. Raz.. Teraz budeme naberať sily obidve. Dobre?" - usmiala sa zase Monika aj keď samej jej do smiechu nebolo.
- "Prečo si tu ty?" - opýtala sa ešte Ivana spôsobom,akým jej jej zdravotný stav dovoľoval.
Monika sa na chvíľu zamyslela,či to má Ivane prezradiť,ale nakoniec usúdila,že prečo nie.
- "Som tehotná. Druhý mesiac. A hrozil mi potrat. Zastavili to,ale.. Chcú ma mať pod kontrolou. Aspoň dočasne."
Ivanino prekvapenie bolo úprimné. Netrvalo dlho a Ivanine doširoka otvorené oči sa naplnili slzami.
- "A ja.." - pokúsia sa.
- "Nehovor o tom!" - prudko ju zastavila Monika. - "Nechcem o tom už nič počuť. Stalo sa. Vyprovokovala si ho. Ale on bol ten,čo bezhanične miloval, čo sľuboval hory-doly, aj pred Bohom, vernosť, úctu.. A kde to bolo o pár hodín neskôr?" - Monika hovorila s odporom, pohrdavo. - "Vlastne by som ti mala byť fakt vďačná. Pomohla si mi. Ukázala, aké "úprimné" vedia byť slová..a aká naivná viem byť ja. Vedela som,že Rado bol vždy taký. A naivne som si mysela,že sa kvôli mne zmenil. Lenže.. Jemu nebolo nič sväté. Nič! Len jeho ego.. To jediné!" - Monika sa pri tých slovách neustriehla a rozhorčenie v jej hlase narastalo. Zrazu bolo také obrovské,že ho nanovo musela vyplaviť slzami.

Keď Marek vchádzal do Monikinej izby,už bol ako tak pozbieraný. No nečakal to,čo tam nájde. Dve ženy,ktoré vo svojom živote najviac miloval. A obidve uplakané držiac sa za ruku. Dve ženy,ktorých osudy boli úzko prepletené navzájom a ešte aj s tým jeho. Dve ženy,ktoré ho odmietajú napriek jeho neskutočným citom. Stislo mu hrdlo. Nebol schopný slova ani vtedy,keď sa na neho upreli dva páry tých najkrajších očí na svete.
- "Stalo sa niečo?" - Monika prvá prerušia to trápne ticho.
- "Stalo.." - Marek sklonil hlavu. - "Ale musíte mi sľúbiť,že budete obe silné.."
- "Marek, preboha.. Nestraš!" - povedala Monika a Ivana len gestom naznačila,že je pripravená.
Marek sa zhlboka nadýchol a vytlačil to zo seba.
- "Rado.. Mal nehodu." - nevládal viac. Sklonil hlavu a zašepkal so slzami v očiach:- "Je mi to ľúto.."
Monika pochopila hneď.. S tlmeným výkrikom sa zosunula na zem ale Marek ju včas zachytil. Uložil ju na posteľ a uvoľnil miesto sestričké,ktorá vošla do izby s pripravenou injekciou na upokojenie. Ešte že ich Marek dopredu upozornil.

Monika sa upokojila. Aj Ivana bola pokojná. Obe asi už spali,ale Marek nevedel od nich odísť. A tak tam sedel, medzi dvoma nemocničnými lôžkami držiac v každej ruke ruku jednej ženy a premýšľal na krutosťou osudu. Nad tým,kde sa to všekto takto zamotalo. Nad tým,čo bude zajtra..o mesiac..o rok..