realita-muzika-fakty

Sedela na chrámových schodoch s hlavou zaborenou v dlaniach. Vlasy jej prekrývali tvár. Všimol si ju hneď. Zastal a chvíľu ju pozoroval. Cítil z nej nešťastie ba až zúfalstvo. Pomaly sa vybral k nej.

- Dcéra? - oslovil ju ticho. Nereagovala. - Je vám dobre? - dotklo sa jej pliec.
Pomaly dvihla hlavu. Zúfalstvo bolo očividné. Popod vyplakané oči sa tiahli čierne fľaky od rozmazanej maskary. Tie oči boli hlboké. Hlboké a naplnené až po okraj slzami. Neprehovorila. Pekné krojené pery sa jej triasli. Nedokázala hovoriť. Nedokázala nič. Len uplakanými očami hľadela na neho.
- Poďte, poďte so mnou. Je tu chladno. Uvaríme si čaj a vy mi poviete,čo vás trápi. - dvíhajúc ju za ruku pomohol jej vstať.
Žena stále neprehovorila,ale ani sa nebránila. tisla k sebe čosi ako knihu. Vyzerala ako vyplašené zvieratko. Ustráchaná a a zúfalá.
Viedol ju chodníkom smerom k svojmu obydliu. Usadil ju do pracovne na mäkkú pohovku. Podal jej deku a poprosil ju o chvíľku strpenia kým uvarí čaj. Žena nemo prikývla a on sa pobral do kuchyne.  Keď sa vrátil naskytol sa mu zvláštny pohľad. Žena kľačala na zemi a pri nohách mala kríž. Kríž,ktorý pôvodne visel na stene. Nerozumel tomu,ale nepýtal sa. Položil tácku s čajom na stôl a kľakol si k nej. Odhrnul jej vlasy z čela a tíško povedal.
- Som tu. Pre vás. Keď potrebujete hovoriť, hovorte. Keď potrebujte plakať, plačte. Ja som tu. A s nami je aj On.
Prudko dvihla hlavu.
- On? Kto on?
- On.. Náš Otec.. - povedal ticho a dvihol zo zeme kríž.
- Ale on nie je môj otec. Nemiluje ma.. - povedala prerývane žena.
- Čo to hovoríš? Toto nie je pravda. Určite ťa miluje.. - povedal jej chlacholivo a pomáhal jej opäť vstať.
- Som si istá,že nie.. Nemôže ma milovať. - nedala sa presvedčiť a zase sa rozplakala.
- Málo vieš, žena.. Miluje ťa.. Napriek všetkému ťa miluje. Možno si ho zarmútila nejakým hriechom,ale on ťa aj tak miluje..
- Ako to môže?
- On je predsa Láska..
- Ale ako môže milovať aj zlých?
- Ľutuješ,čo si urobila?
- Nesmierne..
- Tak potom? Boh tvoju ľútosť vidí.. Vie,že je úprimná.. Už len sa vyznať zo svojich hriechov.. Už len sa chcieť očistiť.. Zmieriť sa s Otcom. Opäť ti podá ruku a bude ťa viesť..
- Aj keď som zlá?
- Aj vtedy..
- Ale prečo?
- Lebo ťa miluje..
Žena sa na chvílku zamyslela.. Potom s prívalom nových slz zašepkala..
- Ale.. Ja som zabila.. Otče..
Na chvíľu sa odmlčal. Čakal,čo viac mu ešte povie.
- Zabila som nevinné dieťa. Dieťa,čo mi rástlo v lone. Zabila som ho. Už ho tam nemám. Chcem ho späť. Chceeem.. - žena v opätovnom záchvate zúfalstva klesla na pohovku.
Prisadol si k nej a hladil ju po pleciach. V myšlienkach bol inde. Prosil Boha o zmilovanie pre túto slabú ženu a jej ohavný čin. Prosil Boha o odpustenie.. O úľavu.. O trpezlivosť..

Žena plakala a plakala a on pri nej sedel s rukou na jej pleciach a modlil sa. Ani si nevšimol,kedy žena od únavy zaspala. Poprikrýval ju dekou a pobral sa do chrámu. Tam si kľakol a prosil Boha o silu pre všetky budúce mamičky,ktoré bojujú s pokušením vzdať sa svojho daru.. Prosil Boha o to,aby nikdy viac nevidel takto zúfalú ženu..