realita-muzika-fakty

bola som čerstvá osemnástka. Hrdá na svoju mladosť a slobodu. Jediné,čo bolo pre mňa dôležité bola zábava a smiech. Skrátka, pochabosť..:))

Aj v ten večer som sa veselo bavila v bare s priateľmi. Vždy som bola za samostatnú jednotku, vzťahy ma okliešťovali. Boli sme fajn partia mladých ľudí,ktorí radi prekvapovali. Nikto nevedel,čo vymyslíme. Ani my sami nie..
V ten večer sa zrejme niečo zadrhávalo. Alebo sme sa rozhodli byť normálnou mládežou v normálnom bare. Už sa nepamätám,ale isté je,že sa nemohlo nič diať,keďže sa stalo čo sa stalo.
Zase sa toho nestalo tak veľa,len toľko,že som bola vyzvaná do tanca neznámym mužom. Dospelým mužom. A ja som pozvanie prijala,čo zase nebolo tak bežné. Zatancovali sme, pozval ma na drink a začal na mňa chrliť tie namotávačske reči,aké platia na pochabé osemnásťročné blondínky.
Neviem, v čom som zlyhala, ale na mňa tie reči neplatili. A tak sa stalo,že som sa slušne ospravedlnila a opustila jeho spoločnosť.
A tým to pre mňa bolo doriešené.
Pre neho nie..

Prešli zhruba tri týždne. Ten istý bar, iná partia, skvelá zábava. Vlastne to ani nebola partia. Len ja, Miro a Marcel. Ale bavili sme sa excelentne. Možno aj preto,že nebolo veľa ľudí a tak bol priestor. Bavili sme sa pri stole popíjajúc drink a čakajúc na ďalší príval hudbonej drogy,keď som jedným očkom zaregistrovala vyššie spomenutého pána. A keďže som žena a viem robiť dve veci naraz,sledovala som aj chalanov pri stole,aj jeho. Presne som videla,ako kúpil pri bare fľašu šampusu. Aj ako otvárajúc fľašu prichádzal k nášmu stolu. Aj ako fľašou pred otvorením potrepal. Ako ma tým šampanským ostriekal som už len cítila...:))
Až neskôr som sa dozvedela,že to je umelec a tí sú často tak trochu mimo...:))
Tento incident nám zábavu neprekazil. Tú prekazila až sadra na Mirovej ruke..:))

Prešlo 15rokov.. Zhruba. Synova učiteľka šla do dôchodku, ale to už viete. Ako rodičia sme sa rozhodli kúpiť jej darček. A keďže ja idem rada na istotu, zistila som,čo sa p. učiteľke asi tak páči. Obrazy.. Obrazy od môjho známeho umelca. Je dôležité podotknúť,že s dotyčným po tej záležitosti v bare som sa nestretávala,ani sme sa za celých 15 rokov o tom nebavili. Neskôr som ho opäť začala vídať v meste,ale nejako sme sa ani nezdravili..:)) A odrazu som mala ísť za ním kúpiť obraz. No..keby som tvrdila,že bez problémov,tak by som klamala. Problém som mala, ale prekonala som.
Šla som za ním. Oficiálne. S úsmevom. Vykala som mu a on mne. Ukázal mi obrazy, pomohol vybrať, oznámil cenu. Zatajila som dych. To bolo nad naše pomery. A tak s úsmevom pokúsila som sa cenu zjednať. Spustil mi 500sk, čo ma prekvapilo. Podaním ruky sme potvrdili obchod a bolo. Vonku na chodníku ma zaplavila úľava. Nepamätá si! Veď..bodaj by.. bol vtedy značne posmelený alkoholom.

Týžden po tom som ho stretla náhodou cestou na obed. Poprosila ho o trpezlivosť,lebo rodičia sa skladali pomalšie,ako sme čakali. Nemal s tým problém. A potom to prišlo.
- "Už dlhšie sa vás chcem niečo opýtať.."
- "Pýtajte sa.." - posmelila som ho nepripravená na to,čo zasiahlo moje uši.
- "To vás som vtedy ostriekal tým šampanským v bare?"
Prekvapenie nemalo hraníc.
- "No..mňa.." - usmiala som sa pri spomienke na dávno zabudnutú záležitosť.
- "Hii...prepáčte..Ja..mrzí ma to." - začal ospravedlneniami zakrývať trápnosť situácie.
- "AAAle..veď sa nič nestalo. Ja som to brala ako kompliment." - upokojovala som ho so širokým úsmevom,ktorý mi nechcel zliezť z pier. - "skôr ma prekvapuje,že si to ešte pamätáte. Bolo to už dávno..."
- "Pamätám..Urobil som to len raz za celý život.." - habkal ďalej on a ja už som chcela byť inde.
- "Netrápte sa. V pohode. Je to už dávno zabudnuté.." - a rozlúčila som sa.

Keď som prišla pre obraz,tak ešte súhlasil so zľavnením ceny o ďalšie dve stovky.

A tak sa potvrdilo,že všetko zlé je na niečo dobré..:))))