realita-muzika-fakty

Monika nevedela definovať svoje pocity. Na jednej strane radosť z ohláseného stretnutia. Na strane druhej obrovská úzkosť, bolesť, strach. Netušila,ako zareaguje pri pohľade na Ivanu. Sama seba presviedčala,že Ivana za to nemôže, že to dieťatko malo problém od začiatku a jednoducho.. Boh to tak chcel. Ale.. Keby si dávala väčší pozor.. Nie..nesmie na to myslieť. Nesmie. Zbláznila by sa. A to teraz nikto z jej blízkych ozaj nepotrebuje.

Práve prášila štrúdlu cukrom,keď zazvonil zvonček pri dverách.
- Otvorím - zakričal Marek vychádzajúc z kúpeľne a jeho vôňa po holení jej udrela do nosa. Monika sa podvedome usmiala a pobrala sa k dverám za ním

- Monika.. - Ivana ju so slzami v očiach objala a dlho tak v objatí ostali. - Je mi to ľúto, tak strašne ľúto. - šepkala jej do vlasov cez príval slz.
- Ivana, netráp sa. Nemôžeš za to. - upokojovala ju Monika s očami upretými na Patrika. Ten v nich vyčítal otázku o Ivaninom stave a prikývol naznačujúc,že je to lepšie.
- V živote si to neodpustím. Pripravila som ťa o manžela.. A teraz aj o dieťa.. - plakala Ivana ďalej. Patrik ju jemne chytil za rameno.
- Ivana. To nie je pravda. Pamätáš? V tedy si mi povedala,že si mi chcela pomôcť. A pomohla si mi. Otvorila si mi oči. Dnes viem,že manželstvo s Radom, nech tam v pokoji odpočíva, by bolo veľkým trápením. A toto dieťatko? Od začiatku nemalo veľké šance na narodenie. Veď koľkokrát som bola v nemocnici. Nepodarilo sa. To sa stáva. Nie som prvou,ani poslednou..Tak pokoj. Rodiť ešte môžem.. A chcem.. A dúfam,že to dopadne lepšie. - Monika sa dívala raz na Patrika, potom na Ivanu, nakoniec sa usmiala na Mareka. Marek sa usmieval tiež.
- Poďme ďalej. Nebudeme predsa stáť v predsieni. - prebudil sa v ňom prakticky muž a naznačil smer.
Ivana vošla do obývačky spolu s Marekom. Patrik pristúpil k Monike podávajúc jej kytičku.
- To je pre teba. Si statočná žena. Keby si čokoľvek potrebovala, vieš,kde ma nájdeš.
- Viem Patrik. A ďakujem. - Monika prijala kvety s úsmevom. Vzápätí zvážnela. - Ako je na tom Ivana?
- Ach.. Ivana.. Myslím,že zase lepšíe. Bol to len výkyv. Tie môžu prísť kedykoľvek vo vypätých situáciách. Takže.. Zvykajme si.. - povedal Patrik s ironickým úsmevom. Monika ho chápavo poklepala po pleci a jemne viedla do obývačky za ostatnými.

Popoludnie prebiehalo v pohode a dobrej nálade. Až kým Ivana z ničoho nič nezvážnela.
- Chcem vám niečo povedať. - poprosila o slovo. Všetci stíchli.
- Marek a Monika.. Veľa som premýšľala. Myslím,že okolnosti sa vyvinuli tak,že som vám jedno dieťa dlžná. A tak Marek, môžme ísť na matriku a ja urobím,čo som mala urobiť už dávno. Dám ťa zapísať do rodného listu ako otca dieťaťa.
Napätie v miestnosti povolilo aj keď ticho pretrvávalo. Prerušil ho až Marek prekvapený na maximálnu mieru.
- Ivana.. Si si istá? - opýtal sa ešte raz.
- Som! - prisvedčila Ivana.
Monika len so slzami dojatia vstala od stola a pristúpila k svojej priateľke,aby ju mohla silno objať.
- Ďakujeme. - zašepkala. - Ďakujem ti za seba, za Mareka.. ale hlavne za Jakuba.. za tvojho syna. 
Ivana len nemo prikývla neschopná slova.