realita-muzika-fakty

Marek sa bál vstúpiť do Monikinej izby. Bál sa,že neunesie jej slzy. Dlho stál pred dverami a bojoval s dvoma pocitmi,ktoré ho prepadli. Strach a túžba. Po chodbe sa niekto blížil.

- Aaa.. Vy budete pán Hájek, Marek...že? - opýtala sa ho žena v bielom plášti.
- Áno, som.. Prepáčte, poznáme sa? - koktal Marek a v pamäti lovil meno neznámej.
- Osobne nie. Ale Monika mi o vás veľa rozprávala. Som Jana. Jana Nováková. Bola som s Monikou, keď sa prebrala. A tak sme sa neskôr trošku porozprávali. Spomínala mi,že máte prísť. A tá náherná kytica vás prezradila. - Usmievala sa Jana zatiaľ čo natiahla ruku k Marekovi. Ten ju prijal.
- Tak ma teší, pani Nováková. - usmial sa aj Marek a pocítil,ako ho energia tej ženy omráčila.
- Váhate,či vojsť? - opýtala sa vážnejšie.
- No..Áno..mám strašný strach, že neunesiem jej bolesť. - priznal sa Marek a pozrel do zeme,aby zakryl to,čo mu z ničoho nič naplnilo oči.
- Nebojte sa. Monika je silná žena. A rozumná. Myslím,že aj keď stopy ostanú navždy, ostrá bolesť sa pominie.
Marek na ňu pozrel s nádejou.
- Ako to viete? - opýtal sa.
- Viem.. Rozprávali sme sa. Som trošku od fachu. Tak to viem. - povedala rozhodne a to Mareka presvedčilo.
- Tak vám ďakujem. Idem za ňou. Strašne ju túžim objať. - povedal zbrklo a rozlúčil sa s Janou.
Jana sa usmiala a žmurkla na neho. Gestom naznačila,že mu drží päste a pokračovala dalej za svojou prácou.

Marek sa zhlboka nadýchol a otvoril dvere. Uvidel ju ležať na posteli s pohľadom upretým do stropu.
- Monika, zlatko... - nevládal povedať viac. Podišiel k posteli a objal ju. Monika chvíľu ležala nepohnuto. Nakoniec mu opätovala objatie nevídanou silou a rozplakala sa.
- Nemám ho, Marek.. Stratila som svoje dieťa. Pán Boh vyriešil dilemu za nás.. Už sa nemusíš rozhodovať, ani deliť.. - vzlykala tak,že jej Marek len ťažko rozumel. Ale to,čomu rozumel ho zabolelo.
- Monika.. Nehovor tak. Bolo to dieťa môjho nebohého brata. Nebolo mi cudzie. Pssst... Všetko bude dobré. Neboj sa. Ostanem s tebou. Budeme spolu. Navždy.. Všetko sa vyreši.. Monika.. Neplač..
- Marek... Keď... Mne sa aj strašne uľavilo.. Bála som sa, ako to dieťa prijmeš.. Či by bolo pre teba rovnako blízke,ako Jakub. Strašne som sa bála,že to bude pociťovať.. A pozri.. Už sa nemusím báť, už sa nemám čoho báť.. - Monika plakala žalostivo a Marek plakal s ňou..