realita-muzika-fakty

     V ten deň sa dialo veľa zázrakov. Viem..Pamätám si. Veľa zvláštnych vecí.Ale dve z nich mi utkveli v pamäti na celý život. Prvou z nich bolo zatmenie slnka. Úplné..Voľným okom pozorovateľné..Nebeské divadlo. Napriek tomu,že všade hlásili o škodlivosti sledovania zatmenia bez ochranných filtrov,ja som to riskla. Visela som na okne celú tú dobu a pozorovala slnko. Teda celú..Kým mi to moje veľké brušisko,boľavé nohy  a ufrfľaný manžel dovoľovali. No ťažko bolo odtrhnúť oči od tak úžasného úkazu. Priam ma fascinovalo,ako sa slnko ukrýva. Strašne som chcela zažiť to také šero. Ale..bohužiaľ. Neviem,či v našej krajine ani nebolo,alebo len ja som málo svetlobilná. Nepostrehla som. Večer v správach ukazovali zatmenie od Balatonu. Tam keby som bola,tak si ho určite všimnem. Si myslím. Ale aj tak..Ďakujem Bohu a aj Matke Prírode,že som to vôbec mohla vidieť..
     V noci som zle spala. Nedalo sa. Cítila som bolesť v krížovej oblasti. Vstala som,šla sa napiť..Rozchodiť..Veď viete ako..Tehotná žena. Len 5 dní po termíne. Vôbec ma nenapadlo,že to len môjmu dieťaťu sa už odnechcelo zdieľať svoj azyl. Hodinu sa prechádzam po byte. S úžasom zisťujem,že bolesť má cykly..Ale stále to je len bolesť krížov a nie brucha,takže vôbec ma nenapadne,že to môže byť už ono. Zhruba o jednej sa už bolesť stále krížov nedá rozchodiť. Nastupuje v dvojminútových intervaloch a začínam jej mať plné zuby. Budím manžela. - "Ocko..Vstávaj.." - tíško mu šepcem a trasiem ho za rameno.
- "Čo?...Už je to tu?" - vyskakuje rozospatý manžel z postele. Až vtedy ma napadne,že to môže byť ono.
- "Ja neviem..Neboli ma brucho..Len kríže.." - poviem ja a neviem,čo ďalej.
- "Zavolaj k mame.." - zaznie rada. Pochybujem,že o jednej v noci dvihnu,ale za skúšku nič nedám. Vytáčam..Zvoní..Jasné..Neberú.
- "Tak ideme. Prinajhoršom ťa vťátia domov.." - povie manžel a zbytok prebieha už bez slova. V nejakej tej bázni pred očakávanou udalosťou. Neviem,nad čím premýšlal manžel,ale ja som sa bála veľa veci. Pôrodu,či sa mi narodí zdravé dieťa..A v neposlednom rade aj toho,či ho vôbec uvidím. Keď už nás toľko tí múdri varovali a ja som žiaden filter pri zatmeni nepoužila.
     Do nemocnice sa presúvame bez slova. Bez slova vyjdeme aj na oddelenie.
- "Pôjdem s tebou k pôrodu,ak chceš.." - povie Michal, ale ja odmietam..
- "Nechcem..Nemeň svoj názor..Nechcem aby si ma videl v tej situácii..Potom by si ma buzeroval ešte aj za to,že som zle rodila naše dieťa.." - poviem mu so širokým úsmevom. Aj on sa usmieva..Chápe to ako vtip,čo mňa prekvapuje. Ale nieje je čas sa vytešovať,zazvoníme na sestričku a tá vychádza k nám.
- "No podte!" - povie takým tým nepríjemnym tonom typu "ja som Boh a vy ste hovno". Zamrazí ma..Prevrátim oči,ešte posledný bozk s manželom a nech sa deje vôľa Božia.
- "Ale ja neviem,či to je ono. Mňa nič nebolí,len kríže.." - snažím sa jej vysvetliť svoju situáciu. Berie mi tehotenský z ruky. - "Ste šiesty deň po termíne..Do kedy chcete čakať?" - odvrkne späť. Je mi jasné,že podobných,ako ja tu ma denne stovky. Ale predsa len..My nie sme sestričkami na pôrodnom sale. Nemôžme vedieť to,čo ona. No čuduj sa svete. Sestrička si prečíta meno a odrazu je ako tečuci med. Pozná mamu aj otca. A podľa toho sa ku mne správa. Som znechutená,ale..Napriek tomu sa mi uľaví. Pripraví ma na pôrod a necháva na "vzdychárni" samu. Počujem,ako vonku dážď bubnuje na vyprahlú zem. A plačem..Plačem pri predstave,že by som mala oslepnúť..Blbé hormóny.
     O pol ôsmej ráno sa narodil syn. Krásny,zdravý..Takmer štvorkilový človiečik..Sestrička sa zastavila pri mne a hovorí..
- "Mamička..Máte syna..Začnite premýšľať nad menom" - usmieva sa naširoko.
- "Michal.." - zašepkám ja a do očí mi vstúpia slzy. Zároveň sa usmievam. Predo očami spomienka takmer spred roka.
"Dala by si synovi meno Michal?" - pýtal sa ma pri tanci môj vtedy ešte len frajer. "Nikdy..!!!" - znela vtedy moja rozhodná odpoveľ.
- "Tak píšem..Michal..Krásne meno pre krásneho chlapčeka.." - vytrhne ma zo zamyslenia sestrička.
      Pri prevoze z pôrodného sálu ma na chodbe čaká manžel. Rozradostený. Je to na ňom vidieť. Rozpráva rýchlo..Slová vďaky..lásky..radosti..
- "Čo ti mám priniesť?" - ešte kriči za mnou z otvorených dverí oddelenia pre mamičky.
- "Hlavne vodku..Nech sa dobre čistí.." - zakričí mu späť sestrička.
     Ja sa nepozastavujem..Hlavne,že som videla..A vidim..