realita-muzika-fakty

Marek zaparkoval auto a vybehol hore schodmi. Bol príliš nedočkavý čakať na výťah. Odomkol si dvere bytu, v ktorom bola tma. V prvom momente sa strašne zľakol,že Monika odišla. Potom si všimol jej biele topánky pri dverách. Odľahlo mu. Po tme vošiel do obýbačky a sťažka dosadol na sedačku. Vyzliekol si sako a rozopol si horné gombičky na košeli aj na rukávoch. Mal šialenú chuť na  koňak,ale už nevládal sa postaviť a ísť si naliať. Hlavu v záklone si oprel o sedačku a privrel oči. Chvíľu tak nehybne sedel a tíšil rozbúrené myšlienky vo svojom vnútri. Zrazu pocítil zmenu prúdenia vzduchu v miestnosti. Cítil aj jej pohľad. Prudko otvoril oči a otočil sa smerom k spálni.

Stála tam, opretá o zárubňu. Len v jeho tričku,ktoré jej sotva siahalo do pol stehien. Lampa, svietiaca za ňou na nočnom stolíku, zvýrazňovala jej krásne krivky. Okolo vlasov jej vytvárala svätožiaru. Do tváre jej nevidel. Bola ponorená do tieňov.
- "Unavený?" - opýtala sa skôr,než stihol čokoľvek povedať.
- "Áno..veľmi. Prečo nespíš?" - opýtal sa aj keď odpoveď dávno poznal.
- "Nemôžem.." - povedala ticho nepohnúc sa z mieta.
- "Dáš si so mnou koňak?"
- "Rada.." - prekvapila ho odpoveďou. Marek sa išiel postaviť,ale ona ho stopla.
- "Seď..A naviguj ma..." - povedala rozhodne a Marek dosadol späť. Padlo mu to vhod. Monika našla koňak aj dve napoleonky hravo. Ako keby tam bola doma. Kiežby..preblyslo Marekovi hlavou.
- "Máš tie moje kufre?" - opýtala sa ho, keď sústredene nalievala do pohárov. Marekovi neuniklo,že sebe dala sotva na dno pohára.
- "Áno..mám. Rado.."
- "Pssst..." - umlčala ho Monika s prosbou v očiach. - "Vynechajme ho..prosím.."
- "Ok.." - nemohol tým očiam nevyhovieť.
- "Bol si dlho preč.."
- "Áno..Našiel som Ivanu sediac na moste. Na zemi,premočenú.." - Marek čakal,že ho aj teraz zastaví,ale Monika mala v očiach záujem..
- "Ivanu? Preboha..čo tam robila?"
Marek nechápal. Zvedie jej manžela na jej vlastnej svadbe a Monika má o ňu ešte obavy.
- "Šibe jej. Mala tam obal z liekov a vodku. Bola v delíriu. Chcel som ju odviezť do nemocnice. Myslel som si,že tie lieky pojedla. Cestou sa prebrala a chcela vyskočiť za jazdy z auta. A tak som ju radšej nechal ísť."
- "Hm...Život defky nie je lahký. A ona si ho vybrala sama. Len keby svojim konaním neubližovala iným." - povedala Monika smutne a chlipla si z koňaku. Zrazu sa jej do očí znovu nahrnuli slzy.
- "Monikaa..neplač.. Prosim.." - Marek sa okamžite presunul k nej aby ju upokojil objatím. - "Radšej mi povedz,aké máš plány."
- "Plány? Aké môžem mať plány? Ostaneme spolu.. A sami.Navždy.." - Monika pri týchto slovách hľadela do neznáma.
- "Kto my? Ty a ja?" - Marek nemohol uveriť vlastným ušiam.
Monika pri tejto otázke precitla zo zamyslenia a usmiala sa na Mareka.
- "A chcel by si?"
- "Nepýtaj sa.. V otázkach je odpoveď.."
- "Bojíš sa tej odpovede? " - zaskočila ho otázkou..
- "Áno..bojím..Bojím sa toho,že by nebola taká,akú očakávam."
Monika sa zamyslela. Nevedela,či má,či nemá. Videla na Marekovi únavu. A tak sa rozhodla,že si jóbovky nechá na inokedy.
- "Odídeme zajtra? Hneď ráno? Niekam preč? Napríklad do Bojnic? Pôjdeš so mnou? Strávime tam moju plánovanú dovolenku v Provensálsku. Kým cez net nenajdem nejaké ubytovanie v Blave. A kým si nevybavím všetko potrebné. Môžeš teraz odísť? Môžeš byť so mnou? Veľmi by mi to pomohlo." - Monika ho zasypala otázkami.

Marek sa len usmial, pritahol si ju k sebe a vtisol jej bozk do vlasov. Do nosa mu udrela vôňa,ktorej nevedel odolať. A tak si ju k sebe túlil ešte velmi dlho. A Monika opäť plakala..