realita-muzika-fakty

    Ema nevedela spať.Otvorila oči a hodiny stále ukazovali 2.15. Kašlať na to - pomyslela si - už sa ani nesnažím..veď to aj tak nemá zmysel. Vstane,vykonáva bežnú hygienickú potrebu. Pri umývadle sa zahľadí na seba v zrkadle.Vidí ženu,ktorá má v očiach zvláštne svetlo. Radosť a Strach..Navzájom sa bijúce..Neboj sa Ema..bude dobre! - šepne si a odtrhne pohľad od zrkadla. Vchádza do kuchyne.Na kávu sa jej zdá priskoro,tak ešte dobalí pár maličkostí a zisťuje,že viac nemá čo..Vráti sa do postele,zapne notebook a začíta sa..

          Z príbehu Terezy a Tomáša ju vytrhne až budík..Fajn..Pol tretej..Čo teraz?Znova ide do kuchyne.Dá do ruksaku ešte pripravené jedlo z chladničky.Kontroluje,či má všetko,ešte nejaké lieky pre prípad všeobecného ohrozenia a zatvára ruksak.
Pomaličky ide budiť deti.Zadíva sa na ne.V očiach slzy..:Čo ak...?...Nemysli na to..Ema - napomína samu seba - Nesmieš na to myslieť..neboj sa..zvládneš to. - Ema má pochybnosti,ale..zároveň si verí...Veď je matka.Ochráni svoje deti..predsa..

     Jemne budí deti.Nechce sa im,ale keď počujú radostnú zvesť,že je čas ísť na vlak,bez protestov vstávajú.Ema ich oblieka v zamyslení: bože..som ja normálna?..Ocino vo svete ani netuší,že idem s deťmi precestovať republiku.Ak sa im niečo stane,tak mi to neodpustí to konca života.Ale..Ako nevyužiť takúto ponuku?..Decká vlakom bežne necestujú..Ben už rýchlikom šiel..Ale strašne dávno..Greg ešte vôbec..A nevyužiť takúto možnosť?Zadarmo rýchlik na druhý koniec krajiny na firemnú akciu,kde je všetko pripravené pre rodiny s deťmi? Navyše,keď je to na Smolenickom zámku?..Dobre som sa rozhodla..Som si istá..Ocino pochopí..Len keby mu aspoň doručilo tú sms..

    "Tak..Sme pripravení na odchod?" - opýta sa.. Ešte vypína hlavne uzávery vody a plynu,berie ruksak na ramená a zamyká za sebou byt.Deťom sa lesknú očká od vzrušenia.Naložia sa do auta a za dve minútky sú na vlakovej stanici..Mary zloží ruksak na lavičku,deti poslušne stoja pri nej..Zhlboka sa nadýchne a cíti vzrušenie..Vo vzduchu ho cíti..Zo svojich detí..Len keby...

     Prichádza vlak..Mary ešte raz pobehne skontrolovať auto,či ho dobre zamkla.Uistená berie ruksak,do každej ruky vezme ruku svojho syna a vykročia k perónu.Vlak vchádza..S veľkým piskotom brzdí.Pomaly kráča s deťmi k prvému vagónu.Zrazu ho zbadá. Usmeje sa...A už vie..Všetko bude dobre..S týmto človekom to zvládne..

     Pocítila nový príval energie,ktorý prišiel so stiskom rúk a bežným zvítaním sa s blízkym človekom..
- "Choďte..o chvíľu som pri vás " - riekol Jany  so širokým úsmevom.
- "Jasné..čakáme ťa.." - usmieva sa aj Mary a pomáha deťom nastúpiť.Deti zvýsknu radosťou a už obzerajú vozeň.Celý je prázdny..Pre nich..Pre Mary s deťmi a jej kolegov s rodinkami. Fantázia..Budeme sa musieť zavďačiť..Pomyslela si Mary a s pocitom uvoľnenia padá do sedadla....