Ivana neniesla celú situáciu tak,ako sa očakávalo. Patrik to cítil. Pozoroval na nej,že je nervóznejšia a podráždenejšia. Jej roztržitosť sa už nedala prehliadať a tak si ju raz večer privinul k sebe a ticho sa jej opýtal.
- Ivka.. Nie je to v poriadku, že?
Ivana sa strhla a nechápavo na neho pozrela. Bolo mu jasné,že nechápavosť je hraná, že veľmi dobre vie, na čo naráža.
- Och.. Zase ten odborník v tebe. - zamračila sa.
- Človek nemusí byť psychiatrom,aby vedel vycítiť stav duše milovanej osoby. - presviedčal ju Patrik pokojným hlasom.
- Hmm.. Asi nie, viem. Aj empatia veľa zmôže. - pritakala Ivana,čo Patrika prekvapilo.
- Takže.. Odpoveď znie ako? - vrátil sa k podstate rozhovoru.
- Neviem Patrik. Ja neviem. Kdesi tu poblízku žije môj syn. Dieťa,ktoré som 9mesiacov nosila pod srdcom a celý ten čas som ho odmietala. Dieťa,ktoré mi moje svedomie nedovolilo zabiť, ale dovolilo mi ho opustiť. Dieťa,ktoré som neobjala, ani ho nevidela. Len cítila. Nekonečných 9 mesiacov. Čo myslíš, ako sa cítim? Prešlo desať rokov, nič z toho,čo som svojmu dieťaťu priala, sa nesplnilo. Desať dlhých rokov, kedy som si myslela,že je mu určite lepšie tam,kde je,ako keby mal byť so mnou. Ako som mohla byť taká bezcitná? Ako? - Ivanin roztrasený hlas stíchol. Nevládala ďalej rozprávať, premohol ju plač.
Patrik mlčal. Len ju držal v objatí a cítil,ako mu na ruky dopadajú jej slzy. Nechal ju plakať vediac,že jej to pomôže. Síce nie veľmi,ale pomôže. Keď sa trošku upokojila,spustil on.
- Ivi.. Ľudia sú tvory omylní. Ale ich omyly nikdy nie sú neospravedlniteľné. Tvoj syn ti odpustí. Raz určite. Len musíme byť trpezliví. Dala si mu predsa život a to nie je málo. Má len desať. Všetko to,čo bolo zlé, sa odteraz zmení. Je so svojím biologickým otcom,ktorý má pre neho lásku za piatich. Monika mu bude dobrou mamou.. - Patrik nemohol prehliadnuť,ako Ivanou pri týchto slovách myklo.
- Veď práve.. Monika.. Prečo ona? - opýtala sa Ivana s novým prívalom plaču.
- Lebo také sú cestičky života.. Strašne..ale strašne zamotané. - pošepol Patrik do Ivaniných vlasov,ale nebol si istý,čo ona jeho odpoveď počula.
Patrik: ..také sú cestičky života.. Strašne..ale strašne zamotané..
11.12.2008 08:36:01

Komentáre