realita-muzika-fakty

Táňa už nevládala plakať. A ani nechcela. Ráno ju našlo schúlenú v kresle s nedopitou fľašou vína na stole. Premýšľala nad tým všetkým. Nad bizarnosťou celej situácie. Nad Romanovým konaním. Na jednej strane pociťovala obrovský obdiv a rešpekt. Ktorý chlap by sa ujal cudzieho dieťaťa z podobných dôvodov? A ešte to vyzeralo,že Roman Ann ozajstne ľúbi. Táni sa pred očami vyjavil obraz Romana sediaceho pri nemocničnej postieľke malej Ann. Jeho láskou roznežnené oči a pomalé jemné pohladenie po hlavičke dieťaťa. No súčasne s tým ju napadlo,že to dieťa je Vladovo. Jej manžela. Manžela,ktorý žil v Amerike s Hanou a doma robil také scény pre priateľstvo. V Táninej duši sa miešal hnev s ľútosťou, zúrivosť s láskou, nepochopenie s pochopením. Skrátka..riadny zmätok. Ešte že Matej bol na praxi v okresnom meste. Sama nevie,ako mu to vysvetlí. Ale na druhej strane, možno to už Matej vie. Možno len pred ňou to tajili. A možno keby sa neudialo,čo sa udialo,vedela by o tom aj ona. A možno že aj dávno predtým,než sa Roman rozhodol urobiť ten vážny krok.

Táňa si uvedomovala,že je neskoro na podobné "možno". Dieťa bolo tu. A potrebovalo starostlivosť a lásku. Roman jej to poskytne. O tom nepochybovala. Ale..postačí jej to? Pred očami sa jej vybavila Ann spaľovaná horúčkami a potom pokojne spiaca v nemocnici s napichnutou infúziou. Videla tie jemné črty tak podobné Vladovým. Kučeravé vlásky zrejme po maminke. Krásne dieťa bez rodičov. Bez možnosti vychutnať si pohladenie skutočnej mamy. Vie vôbec niekto poskytnúť dieťaťu to,čo pravá matka?.. Vedela by to ona? A zrazu to vedela presne. Vedela!!! A chcela.. Roman mal pravdu, to dieťa fakt za nič nemôže a, čo Táňu prekvapilo, túžila ho objímať a chrániť. Ako keby jej nebo vracalo malého Vladka. Ako keby..

Táňa vyskočila z kresla. Srdce sa jej rozbúchalo a tak sa v momente rozhodla. Rýchlo vbehla do kúpeľne, umyla sa a jemne premaľovala tvár,aby zakryla stopy po nevyspatej noci. S rovnakým elánom sa obliekla a vybehla z bytu. Trasúcimi rukami sa naštartovala auto celá nedočkavá,kedy bude tam,kde chce byť..Kde byť musí..

xxx

Roman vstal pomerne neskoro. Aj si vyčítal,že tak dlho spal,zatiaľ čo malá Ann bojuje sama v nemocnici s horúčkami. Po Táninom odchode nemohol zaspať, a tak sa to teraz odrazilo na jeho  vstávaní. Narýchlo si uvaril silnú kávu,aby ho prebrala a v pohybe ju vypil. Oholený a oblečený opustil byt.

V nemocnici na chodbe bolo ticho. Žiadne z tých malých chorých detí neplakalo. A to ho tešilo. Detský plač mu drásal srdce. Pristúpil k izbičke malej Ann a potichučky otvoril dvere. To,čo videl, mu vohnalo slzy do očí. V hojdacom kresle chrbtom k nemu sedela Táňa. V náručí držala malú Ann a tichým hlasom jej spievala. Roman ostal stáť v absolútnom prekvapení nevediac,čo urobiť. Nakoniec sa rozhodol nerušiť tie,ktoré si k sebe hľadali cestu. Rovnako ticho zatvoril dvere a sadol si na chodbe na lavičku. Sám si neuvedomoval slzy,čo mu tiekli z očí..