realita-muzika-fakty

Monika sa nervózne prechádzala po kancelárii so slúchadlom na uchu.
- Toto nemôžeš myslieť vážne, Laco. Tak ty narobíš blbosti a ja to mám žehliť?
- Ale nie, Monika. Hovoril som s ním. Je ochotný o spolupráci diskutovať,ale len s tebou. Je to pre teba nejaký problém? - Laco tiež nevyzeral pokojnejší,ale to Moniku trápilo najmenej.
- Jasné,že to nie je pre mňa problém. Ide o princíp. Dúfam,že si sa mu aspoň ospravedlnil.
- Niekoľko tisíc krát. Ale.. Prečo si myslíš,že za jeho odchod môžem ja? - opýtal sa začudovane.
- No.. Poznáme sa, nie? Cholerik v tebe sa už toľkokrát predviedol,žeby ma prekvapilo,keby to nebolo tak.
- Hmm.. Pekne si o mne myslíš. - započula ešte Monika v slúchadle, keď  ju vyrušili otvárajúce sa dvere. To už pozornosť venovala Evke,ktorá v nich stála.
- Máš návštevu - oznamovala jej ticho uvedomujúc si napätosť chvíle.
- Pošli ju ďalej. - odšepkala Monika a priložila si slúchadlo späť k uchu. - Laco? Musím končiť. Vraj mám návštevu. Zavolám mu, potom ťa budem informovať. Tak zatiaľ.. ahoj. - Monika vrátila slúchadlo tam,kam patrí, nazerajúc pritom do papierov,čo mala na stole.
- Ahoj - ozval sa mužský hlas spoza kytice kvetov a ona ostala stuhnutá prekvapením.
- Marek! Kde sa tu berieš? - vydýchla napokon a vstala od stola.
- Prišiel som ťa uniesť. - usmieval sa svojim chlapčenským úsmevom.
- Ale ja mám kopec práce.. Stalo sa niečo? - Monika sa tvárila nedôverčivo.
- Prečo by sa malo niečo stať? - Marek sa už smial. - Asi len to,že ťa ľúbim. A že už si mamou desaťročného syna.
Monika otvorila ústa. - Podarilo sa? Už je to isté? Gratulujem. - vstala od stola a pobozkala Mareka. - Kedy pre neho ideš?
- No.. neviem.. Dnes?  - opýtal sa šibalsky.
- Och.. môžme? - neverila Monika.
- Musíme.. - povedal rozhodne Marek a sledoval Moniku,ako si chvatne balí veci. Interkomom oznámila Evke,že na dnes končí a smerom k nemu prehodila.
- Pripravená..
Marek zvážnel. Dlho sa na ňu díval bez slova, nakoniec ticho šepol.
- Vážne pripravená? Lebo ja o sebe dosť pochybujem.
- Och.. - Monika ťažko hľadala slová. - Neboj sa Marek. Zvládneme to. Určite lepšie,ako ktorýkoľvek detský domov. - potľapkala ho po ramene. - Poďme...
- A kvety? - pripomenul Marek.
- Och bože..zabudla som.. - rýchlo ich vložila do vázy s vodou. - Sú nádherné. - privoňala k nim a s úsmevom sa otočila k Marekovi. - Tak poďme ocko.. Tvoj syn čaká..
- Náš, Monika.. Náš syn..

Cestou nahovorili málo. Obaja premýšľali nad tým,čo ich čaká.