realita-muzika-fakty

Roman počúval svojho partnera a v duchu bol niekde inde. Pred očami mal ešte raňajšiu idylku u nich v spálni. Táňa roznežnená spánkom skrášlená tehotenstvom, malá Ann rozosmiata od ucha k uchu a on štekliaci ich obe. Spálňa plná nehy a smiechu. Práve ten zobudil Mateja,ktorý sa tiež pridal k nim. A tak tam ležali.. Štyria ľudia,ktorých osud zviedol dohromady. Štyria šťastní ľudia..
- "Čo vy na to, pán Kosorín?" - Roman zachytil otázku smerujúcu k nemu. Nadýchol sa,že niečo povie,ale predbehlo ho blikanie telefónu. Už asi piaty krát. A zase Matej. Zobral do ruky telefón a s ospravedlnením prijal hovor.
- "Matej, mám rokovanie. Zavolám ti hneď,ako skončím, dobre?" - povedal do telefónu pripravený stisnúť červené tlačidlo. Hlas v telefóne ho prekvapil natoľko,že nedokázal úkon dokončiť.
- "Počkajte prosím!" - zaznelo v ňom.
- "Kto ste?" - opýtal sa Roman a čakal na odpoveď.
- "Som Petrík. Pavol Petrík. Prechádzal som sa so psom okolo rieky a môj pes tu našiel zbité telo nejakého chlapca. Mal pri sebe mobil,tak som vytočil posledné volané číslo. Už je tu záchranka. Vezú ho do nemocncie. Postaráte sa o to?"
Romanovi klesla ruka s mobilom. Celý bledý a roztrasený chvíľu len tak stál. Všetko bolo odrazu vzdialené. Z telefónu v jeho ruke sa stále a neúnavne ozývalo halooo..Nakoniec si priložil telefón späť k uchu a už spamätaný požiadal volajúceho o kontakt na neho. Zapísal si ho na kus papiera a zložil telefón.
- "Prepáčte páni. Z vážnych dôvodov vás musím teraz opustiť. Pán kolega dokončí rokovanie. Poprosím vás o materiály na preštudovanie. V krátkom čase si zavoláme,aby sme sa dohodli na podmienkach obchodu. Tešilo ma." - chvatne si so všetkými podal ruku a už sa stratil vo dverách. Spoločnosť v miestnosti o krátku chvíľu počula škripot pneumatík na ceste.

Roman letel ako šialený. Matej je v ohrození. Hlavou mu defilovali všetky možné následky. V duchu sa modlil,aby jeho obličky boli v poriadku. Vedel dobre,ako si ich Matej musel chrániť. Aké problémy mal s nimi v detstve. A vôbec netušil ako veľmi zbitý. A prečo? Matej? Veď ten bol vždy nekonfliktný chlapec. Pred nemocnicou zabuchol dvere na aute a rozbehol sa smerom k traumatológii.
- "Mám tu syna. Práve ho priviezla záchranka. Matej.. Matej Hanko." - rozprával celý udýchaný.
- "Upokojte sa, pán Hanko. Vášho syna vzali na CT." - upokojovala ho sestra. - Tu sa posaďte, príde za vami lekár."
Roman nedokázal sedieť. Prechádzal sa po chodbe a premýšľal,čo a ako povedať Táni. Už boli takmer štyri. Určite bude Mateja čakať. V jej stave jej stres neprospeje. Sakra.. Čo má urobiť? Nakoniec vybral telefón a vytočil Tánine číslo.
- "Ahoj láska. Doma ste?" - snažil sa rozprávať nenútene a dúfal,že sa mu to aj darilo.
- "Doma..Jasne,že doma. Vyšli sme si s malou na záhradu." - Roman počul,ako sa Táňa usmieva. Bolelo ho to. Nechcel jej pokaziť posledné chvíle. Musel to urobiť. Musel zaklamať. Aspoň kým nevie,v akom stave je Matej.
- "Táni, rozhodol som sa prekvapiť Mateja a vziať ho na pánsku jazdu. Sme v okresnom meste. Urobíme si nejaký chlapský program. Neviem,kedy sa vrátime. Ešte ti zavolám... Dobre?" - Roman sa stále snažil nedať nič najavo.
- "Fúúú..tak pánska jazda.." - no počkajte.. Za toto nedostanete z tej torty,čo som dnes robila.." - smiala sa Táňa. - "A že je výborná.. tiramisová.." - dodala ešte vedomá si toho,ako obaja tiramisu milujú.
- "Si na nás krutááá.." - zasmial sa aj Roman na moment zabudnúc,kde sa vôbec nachádza. Zrazu buchli dvere a k nemu sa blížil doktor.
- "Ok..tak..zavolam ti neskôr..dobre? Zatiaľ pa.. A..nezjedzte nám všetko.." - povedal Roman do telefonu a zrušil hovor.
- "Ako je na tom?" - predbehol lekára otázkou.
- "No.. nebojte sa.. Dostane sa z toho. Poďte so mnou do mojej pracovne. Je toho trošku viac.." - vyzval lekár Romana naznačujúc mu rukou smer.

Roman sa pobral s ním po dlhej chodbe do jeho pracovne. V hlave búrka. Čo mu chce ešte lekár oznámiť? Čo ešte?..