realita-muzika-fakty

Marek vošiel do izby a Monike stislo srdce. Videla jeho trápenie a takého ho nepoznávala. Radova smrť ho musela zasiahnuť hlboko. Tak hlboko,ako sa len dalo. Nech boli rozdielni ako chceli,predsa len, boli to bratia. Marek pozrel na Ivaninu prázdnu posteľ a spýtavo dvihol obočie.
- "Vzali ju na psychiatriu. Potrebuje to." - povedala Monika stručne a keď videla,že otázka sa z Marekových očí nestráca, dodala: - "Stali sa jej strašné veci Marek. Preto je Ivana taká,aká je. A ja sa jej vôbec nečudujem. Neviem,či by som ja sama dokázala niesť také strašné bremeno."
- "Moni.. až také to je zlé?" - opýtal sa Marek s nepredstieranou starosťou v hlase.
Monika len sklonila hlavu a zašepkala.
- "V detstve zneužívaná, znásilnená, zbitá.."
V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Marek zatínal päste a Monika sa bála ozvať.
- "Preboha...Ako to mohol? A kto?" - Marekove zúfalstvo bolo počuteľné.
- "Marek..je jedno kto. Podstata je v inom. Ivana sa mi zverila a spolu sme sa rozhodli bojovať. Preto je tam,kde je. Budem ju chodiť navštevovať tak často,ako sa to bude dať. Pomôžem jej. Napriek všetkému. Cítim potrebu pomôcť jej." - Monika mala opäť plač na krajíčku. Ešte teraz ju striasalo pri spomienke na ich spoločnú noc,kedy Ivana rozprávala a Monika plakala do vankúša.
- "A ja budem tam,kde budeš aj ty." - rozhodol sa v momente Marek a Monika nemala silu mu odporovať. V čiernom rolaku s vlasmi vlniacimi sa okolo hlavy bol tak odbrojujúci,že Monike sa to ani nechcelo. Už dlho skrývala v sebe slabosť pre tohto muža. Muža,ktorý bol bratom jej lásky. Ktorého spoznala príliš neskoro na to,aby dokázala čokoľvek zmeniť.
Marek sa na ňu jemne usmial, postrehnúc jej pohľad:
- "Ideme?" - opýtal sa berúc do ruky jej tašku.
- "Poďme. Musím ešte do obchodu. V šatníku nemám nič čierne." - pošepla Monika a Marek sa opäť na ňu začudovane pozrel. - "Áno Marek. Chcem tam byť. Musím. Veď..možno nikto nevie..Alebo málokto. A predsa len. Je to otec môjho dieťatka." - dodala Monika a ruku si položila tam,kde sa to stvorenie ukrývalo.
- "Tak dobre. Pôjdeme do Košíc. Tam nás nikto nespozná." - rozhodol Marek a Monika neprotestovala.
- "No poďte.. Vy dvaja..Ste krásni.." - natiahol Marek ruku smerom k Monike a v jeho očiach sa zračilo toľko lásky,že Monika len ťažko predýchavala.
- "Ďakujeme.." - usmiala sa a vykročila smerom k nemu.

Marek ju objal okolo ramien a spoločne opustili budovu nemocnice.